Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Sledovala
lokátor.
Jeho
ručička poblikávala práve stále výraznejšie a ona postupovala ďalej od hlavnej
fontány.
Dôvodom
toho, že bola vonku namiesto toho, aby pokračovala v zábave
s priateľmi bola šestka. Niekde
sa zrejme zasekla a už dlhšiu dobu o nej nikto z nich nepočul.
Nemienila
riskovať, že opäť niekde spadne a pokazí sa, jej oprava nebola vôbec
najlacnejšou záležitosťou.
Gwain
sa ponúkol, že pôjde s ňou, no nechcela, aby nechával Ivora a Agápe osamote,
pre každý prípad. A jej kamarátka sa bavila príliš dobre na to, aby ju
práve teraz rušila, vedela, že nie je veľa takých okamihov, keď si člen rádu
Jedi môže dovoliť voľnosť tohto druhu.
Okrem
toho ešte nebola pripravená byť s ním opäť osamote, na mieste, na ktorom
by mohol mať prevahu on.
Obozretne
prechádzala tým pre ňu neznámym územím, až kým sa lokátor náhle nezastavil a ona
napokon uvidela šestku.
„Tak
tu si...“
Podišla
bližšie k nej, kolieska sa jej otáčali, celá sa chvela, no bola prevrátená
naopak a zakliesnená, zúfalo pípala. Čím viac sa hýbala, tým hlbšie sa
zabárala, medzi akési uvoľnené dlažobné kocky. Theia si radšej ani nechcela
predstavovať, ako mohla práve tam skončiť.
„Bude
to v poriadku, postarám sa o to, aby si sa dostala von...“ nevedela, ako ju odtiaľ vytiahne, dúfala, že
jedna ruka bude na to stačiť, no keď zdvihla silu, šestka sa len nepatrne
zachvela a jej prešla bolesť až do druhej ruky. Zrejme si ňou akosi podvedome
napriek všetkému pomohla.
Chvíľu
si ju tisla k telu, netušila, že to bude až tak bolieť, nemalo to byť
také, už sa to predsa takmer zahojilo.
„Ja
to urobím, ešte by si mala nechať tieto veci na pokoji...“ zaznel za jej
chrbtom hlas jej majstra. Pocítila dotyk jeho sily, pátravý a časť tej
zvláštnej kompatibility medzi nimi opäť zapracovala.
Zrejme
zašla ďalej do tej vyššej sekcie než mala v úmysle.
„Nie,
to nebude potrebné, ja len...“
Pristúpil
k nej.
„V
poriadku, Theia?“
„Áno...“
odvetila ešte stále šokovaná tým, že k niečomu takému práve teraz došlo,
dávala si predsa pozor a vôbec nič ju nebolelo.
Natiahol
ruku a pomaly silou obrátil šestku. Pristála neďaleko od nej, stále ešte
mierne zmätená.
„Čo
tu vlastne robíš?“ opýtal sa prísnejšie než mal vo zvyku.
„Som
tu s priateľmi, teda v tamtej sekcii,
no šestka sa stratila a ja som ju skrátka nemohla nechať len tak...“
vysvetľovala mu rýchlo, no stále sa cítila akosi neisto.
Uvedomila
si, že sa chveje, že prejavila slabosť, ktorá by nemala byť súčasťou jej
správania, obzvlášť teraz, keď stála pred ním, pred svojím majstrom.
„Poď
si sadnúť... oddýchneš si a potom ťa odprevadím... späť...“ ponúkol jej
bez váhania.
„To
nie je nutné, ja...“ chcela mu povedať, že to nepotrebuje, no akosi sa jej to
nepodarilo.
Stále
vnímala ten nie práve najpríjemnejší tlak sily vo svojej ruke.
„Obávam
sa, že je to rozkaz...“ povedal jej to takmer až oficiálnym tónom, ona prikývla
a pomaly ho nasledovala.
Cítila
jeho ruku na svojom pleci a opäť sa
ním nechávala viesť, zdesená z toho, že môže takto zlyhať, že
dokáže byť práve teraz takáto a nevedela, kde sa to v nej zobralo,
prečo sa tak veľmi bála, prečo v nej opäť narastal ten strach, s ktorým
si už pomaly mohla začať tykať, a aj keď sa netýkal jeho bol strašný.
Sadli
si k jednej z tých meditačných fontán, na voľné časti určené na sedenie.
Šestka
ich o malú chvíľu nasledovala, no ešte stále sa trochu preťažene krútila,
takže jej to trvalo dlhšie než zvyčajne, Theia ju však práve teraz nesledovala
až tak pozorne.
„Naozaj
sa mi to nestáva často, ja bola som už zrazená aj predtým... a sila ma
vždy poslúchla, ja len... neviem...“ vysvetľovala mu to, aj keď to nevyzeralo
tak, že by mal záujem o vysvetlenia tohto druhu.
„Môže
to byť psychická reakcia, no radšej to nepodceňuj, zajtra choď na ďalšiu prehliadku, hneď ráno...“
„Áno,
majster,“ hľadela na svoje ruky, akoby jej nepatrili, akoby boli jej
nepriateľom.
Čo
bude robiť, ak ju viac neposlúchnu, ak viac nepoužije silu na zodvihnutie, ak
viac nebude môcť využívať gestá.
Nevedela
si predstaviť, že by mala len tak nečinne sedieť, na to vskutku nebola
pripravená.
„No
niečo pre teba môžem urobiť už dnes... môžem...“
Nevedela,
čo chce urobiť, no aj tak pomaly prikývla.
Cítila
ako vzal svoje ruky do svojich. Ich prsty sa najprv len zľahka dotkli, potom sa
preplietli, tak prirodzene, akoby neexistovalo nič, čo by ich mohlo rozdeliť.
A sila
sa utíšila, jej prúdenie sa vyrovnalo, bolo omnoho plynulejšie, keď on povolil
zovretie a len sa dotýkal jej prstov, len skúmal pôsobenie sily okolo nich
bez toho, aby dovolil, aby boli ňou priamo zasiahnuté.
