fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
Prešla na nádvorie. So
šálom utiahnutým okolo krku a čiapkou posadenou hlbšie do čela.
Nebola si vedomá toho,
kam presne by sa chcela dostať, len kráčala. Nohy sa jej zabárali do snehu.
Bola zima, no ona akoby
nič necítila, akoby všetko v nej bolo opäť utlmené tým neúprosným chladom.
Snažila sa nemyslieť na
tie raňajky, na váhu tých zväzujúcich pohľadov, ktoré niečo očakávali od nej.
Akoby on urobil všetko,
čo si zmyslí, len preto, že ho o to požiada. Takto to nefungovalo, ona
nebola tou, za ktorú ju pokladali.
Stála tam, obklopená tým
podmanivým tichom a konečne mohla voľne dýchať.
Dívala sa pred seba
a pomaly začínala rozoznávať jednotlivé tvary tých zasnežených lavičiek.
Zdalo sa jej, že počuje
akýsi vzdialený smiech, kdesi tam v diaľke, cítila vietor na svojich
lícach.
Privrela oči. Len na
chvíľu, lebo vidieť svet bolo také únavné, o všetkom sa muselo premýšľať.
A stále tu boli nové
a nové hlavolamy.
Myslela na všetky, ktoré
urobila počas tohto roka, na to koľko úsilia do nich vložila.
Ani jeden z nich sa
neobrátil proti nej, boli pod jej kontrolou, bezpečné, všetko ostatné však
práve teraz také nebolo.
Lebo oni ju teraz
považujú za tú osobu, za jednu z tých rozhodujúcich osôb a nikoho nezaujíma
to, či je dostatočne silná na to, aby ňou dokázala byť. Či dokáže zabudnúť na
riaditeľov pád, či dokáže...
Dotyk.
Jeden z tých
ľahkých, takmer nič nehovoriacich.
Strhla sa.
A opäť sa dívala na
svet, ktorý predtým radšej nechcela ani vidieť.
Čiastočne upokojená tou
myšlienkou, že to nebol on, ale len ten druhý... Ten, ktorého videla na veži.
Grindelwald.
Zvažovala čo by mala urobiť a nakoľko bol práve
teraz pre ňu hrozbou.
„Neboj sa, ja ti predsa neublížim, nikto sa to
neodváži urobiť...“ jeho hlas čiastočne podmanivý sa jej nedotýkal, nie tak ako
sa jej dokázal dotknúť ten druhý...
„Desí ma to...“ priznala
skôr sama pred sebou než kvôli jeho prítomnosti.
„Neviem, čo si mám o tom
myslieť...“
„To je pochopiteľné...“
stiahol sa ďalej dozadu, čo jej nebolo tak celkom príjemné, preto aj ona
ustúpila o pár krokov ďalej.
„Je to Temný pán, ten,
ktorý si skutočne vzal titul, jeden z tých, ktorých meno sa budú ostatní
čarodejníci báť čo i len vysloviť...“ hovoril o tom s takou ľahkosťou
a v jeho pohľade bolo mierne pobavenie, spojené s priveľkou spokojnosťou.
Takou, že to
nedokázala zniesť, že jej pocity opäť
vyplávali na povrch a prerazili cez hradbu zdanlivého pokoja.
„Bol to váš priateľ...
bol to...“
„Dumbledore, môj priateľ?“
Naklonil sa k nej.
„Nie, priateľ omnoho
viac... viac, než si dokážeš predstaviť, no niekedy ani to nestačí, všakže...
Vyššie dobro... to bolo dôležitejšie než všetko ostatné, vždy len to moje
vyššie dobro a ani som mu to nemohol vyčítať ani ja som to nemohol
urobiť...“
Časť tej bolesti sa
napokon prešla jeho tvárou, napokon zlomila ten jeho úsmev.
Odišiel.
Videla ho kráčať kamsi k lesu.
Ďaleko od nej bližšie, k tej
temnote, ktorá sa rozprestierala navôkol. Stála tam tak dlho, až kým sa jeho
postava nestratila v diaľke.
Možno nebola schopná mu
porozumieť, nie teraz keď sa aj v nej samej všetko lámalo, na kúsky,
nemilosrdne.
Nevedela kým je ani prečo
tam ešte vlastne stojí... Čo práve teraz očakáva od tejto mrazivej prechádzky.
Vedela len to, že
nedokáže odísť.
***
Dívala sa na svoje nové šaty.
Boli tam, na jej posteli, pri jej veciach a ona si opäť spomenula na
Hagrida.
Na to ako ju pozval, on
sám, prvý chlapec, ktorý niečo takú skutočne urobil a bol jej kamarátom.
Mohla mu dôverovať, no
teraz bol preč a ona nevedela, či dokáže prijať to, že Vianočný ples sa
bude konať, že ona bude jeho súčasťou, no on nebude jej partnerom, lebo ju
oficiálne nepozval a nebolo vôbec jasné, či sa tam ukáže. Ples povolil, no
očividne preňho nepredstavoval žiadnu prioritu.
Uvažovala o tom, že
tam nepôjde, že tie šaty jednoducho odloží, stále mala na to dosť času.
Stále sa mohla rozhodnúť
pre bezpečie týchto štyroch stien, pre svoju vlastnú ochrannú izoláciu.
Pre možnosť tento rok
zabudnúť na Vianoce, no nedokázala si zvoliť túto možnosť. Bolo jej dovolené
kontaktovať rodinu, požiadať ich aby sa stiahli do bezpečia, presnejšie
povedané, aby odišli čo najďalej, nesmel ich zasiahnuť jeho vplyv. To aspoň
čiastočne zmierilo jej strach, to že bol ochotný dať im tú šancu, no obávala sa
toho, čo to bude znamenať pre tých ostatných.
Nemohla potlačiť tú časť
seba, ktorá dúfala, že keď vojde do tých dverí všetko bude v poriadku.
Presne také ako má byť,
ona bude neviditeľná, Tom predsa nie je jej partnerom, aspoň nie v tomto prípade.
Aj keď stále býva v jeho byte, lebo
sa neodvážila ísť späť na fakultu, no on tu s ňou nie je stále... vlastne
takmer nikdy, má svoje vlastné povinnosti a vídava ho len zriedkavo aj keď
sú prázdniny, no on zrejme stále spriada plány týkajúce sa čarodejníckeho sveta
a na ňu nemá čas, čo je čiastočne aj výhodné, hlavne teraz, keď sa už
pomaly začína prebúdzať, keď sa v nej tá otupenosť mení na tie ostatné
pocity, keď si uvedomuje to hrozivé, čo v nej je, ten zvláštny druh
fascinácie ním samým, ten odpor, ktorý je iný než odpor k vrahovi, ten
odpor, ktorý je skôr pre ňu obranným mechanizmom pred bolesťou.
Pred tou možnosťou, že
čím vyššie stúpa, tým ďalej bude ona, tým menej bude preňho dôležité to, či
ešte vôbec môže dýchať. A priala si, aby to nebolelo, aby zároveň netúžila
po tej jeho láskavosti, aby nechcela vidieť tú jeho príjemnú tvár a obávať
sa a zároveň byť fascinovaná tou temnou.
No čas už pokročil, váha
rozhodnutia stále spočívala na jej pleciach a ona sa napokon rozhodla
obliecť.
***
Čierne šaty.
Elegantné, no vyzerala v nich
dospelejšie než mala v úmysle.
Nedokázala sa prinútiť k tomu,
aby zvolila inú farbu, tie biele, ktoré mala naposledy na stretnutí klubu, si
práve teraz nemohla obliecť, kvôli tomu bolestnému pohľadu istého nestarnúceho
mladíka ale ani kvôli pocitu, straty a viny, ktoré v nej pomaly
odznievali, no stále bol ešte prítomné v jej mysli.
Kráčala medzi nimi, medzi
tými všetkými tvárami, ktoré akoby ani len nepocítili vplyv toho boja, ktorý sa
tu odohral.
Všetko vyzeralo normálne,
žiadne napätie, žiadny strach, akoby boli všetci až priveľmi spokojní, akoby
bola vo svete, kde sa nič nepríjemné nestalo.
Hudba, príjemná, tlmená,
ničím nepoznačená a páry, tie ktoré tu boli aj nové, narýchlo vytvorené.
Zatiaľ prechádzala po
Veľkej sieni, zatiaľ ešte nepoznačená akýmkoľvek rozruchom.
Dívala sa na Vianočné
stromčeky, na ich jas, na stoly plné jedla, už opäť pomaly začínala jesť, toľko
aby prežila, lebo chcela prežiť, lebo poslúchla ten hlas, ktorý ju žiadal, aby
sa nevzdávala, ten ktorý sa vždy napokon ozval, keď jej bolo najhoršie.
Prijímala pozdravy od
študentov, od niektorých z nich, vôbec prvé v živote, ktoré
adresovali práve jej.
predchádzajúca časť nasledujúca kapitola
