2. kapitola 1/3

 pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá,  vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg

počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie  a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.

Na druhý deň...

 „Ly... Lydia?“

„Áno, som to ja. Prečo si taký prekvapený?“

Stiles takmer pustil satelitný telefón, keď začul jej hlas. Myslel si, že mu volá otec, tak ako to mali dohodnuté. Ešte v nedávnej minulosti by mu srdce vyskočilo z hrude, cítil by ako ho zaplavuje panika, ale teraz, keď vlčica vstupovala do ďalšieho cyklu párenia, bol proti takýmto reakciám na dievčatá absolútne imúnny. Bola to ďalšia vec, ktorá mu neskutočne prekážala. Počas tohto obdobia mala vlčica svoje predstavy o tom, aký by mal byť jej partner. Dievčatá, nech vyzerali akokoľvek dobre, do tejto predstavy absolútne nezapadali. Začínalo mu byť horúco, dych sa mu zrýchľoval a telo mal také citlivé, že stačil len jediný dotyk... Chápal to. Bola to prirodzená reakcia vlčice, ktorá chcela nájsť svojho partnera.  To však neznamenalo, že to bolo ktovieako pohodlné, už od rána  nedokázal obsedieť na mieste a ukázať sa vo zvieracej svorke bolo nemožné, ešte by sa tam začal obtierať o nejakých... O to naozaj nestál... Boli to diví vlci a obával sa, že by sa vlčica aj napriek tomu, že nepochybne čerpá z jeho inteligencie, akosi neovládla... Nechcel na to ani len pomyslieť. Diví vlci v žiadnom prípade. To okamžite zamietol.

„Stiles, si ešte tam?“

Neodpovedal. Zrazu nevedel, čo by jej mal povedať.

Kedysi veril, že u Lydie má šancu,  pretože bola tak trochu človek. Jej rodičia boli vlkolaci, ale ona sa narodila ako imúnna, no na rozdiel od neho mala dosť ostré lakte, aby tento nedostatok vyvážila inými prednosťami. Nehovoriac o tom, ako krásne vedela zvoziť každého, kto sa pokúšal na tento fakt poukazovať. Oficiálne nepatrila do svorky, preto ju o veciach týkajúcich sa kmeňa, nikto neinformoval, pokiaľ sa jej to priamo netýkalo. Čo však neznamenalo, že nemala o veciach prehľad. Niekedy vedela toho viac ako osoby zapletené do konkrétnych problémov. Nepochybne to súviselo s tým, že jej najlepšia kamarátka bola z rodiny lovcov.

Stiles dúfal, že by si ho Lydia mohla všimnúť. Robil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa s ňou zblížil, ale nikdy to k ničomu neviedlo. Povedala mu, že je roztomilý, ale že skôr pôsobí tak, akoby on sám potreboval ochranu niekoho silnejšieho, kto sa oňho postará. Vlčica mu venovala tichý súhlas. Bolo priam neuveriteľné, že pokiaľ išlo o výber vhodného partnera, tak sa vždy dokázala prejaviť.

„Stiles!“

 „Nečakal som, že ti otec povie o mojom probléme,“ dostal zo seba po dlhom váhaní.

„Nechcel to urobiť, ale veď ma poznáš. No bolo to ťažké, vzdal sa, až keď ho zavolali k nejakému prípadu. Asi sa vráti až večer, nestihol by ti zavolať, tak som sa ponúkla, že to urobím zaňho...“

„Ďakujem.“

Oprel si chrbát o stenu jaskyne. Ostré výčnelky mu spôsobili bolesť, ale aspoň ho to prinútilo sústrediť pozornosť smerom k telefónu a osobe, ktorá s ním komunikovala.

 „Sú doma nejaké zmeny?“

Prinútil svoj hlas, aby znel celkom normálne.

„Nič moc.“

„Aha.“

„Mám ti len odkázať, aby si na seba dával pozor. A uč sa z tých kníh, ktoré si zobral so sebou, lebo z času na čas, za tebou príde niekto na preskúšanie k hranici. Tak sa na tom dohodli s našou školou. Takže nezabudni dodržiavať učebný plán, čo ti dali...“

„Jasné...“ dúfal, že to nebude niekedy v najbližších dňoch, lebo učiť sa počas cyklu, bolo takmer nemožné.  Hlavne, keď už teraz vedel, že vlčica nedostane svojho partnera a bude chvíľu pociťovať smútok. Nebolo možné ten pocit odblokovať. Otriasol sa pri predstave, že ho to čaká práve tu, kde sa nemá ani poriadne čím rozptýliť. Preto radšej položil ďalšiu štandardnú otázku.

„A čo svorka, všetko v poriadku?“

„Nič zvláštne.“

„Aha.“

„A naši najbližší susedia?“ chcel to vedieť kvôli tomu pocitu. Potreboval si to overiť, akoby od toho záviselo všetko.

„Tam k niečomu došlo pred pár hodinami. Asi preto volali aj tvojho otca, ale neviem žiadne podrobnosti.“

Jeho tušenie bolo napokon správne. Niečo tam zrejme prebehlo. Pokiaľ to však nezasahovalo do jeho života, nepripadalo mu to až také zaujímavé. Vo svorkách sa toho dialo dosť a nie všetci boli natoľko naklonení prírodným tradíciám, vedel, že sú aj svorky kde riešia veci prevažne silou a neoháňajú sa len rečami o lovcoch.

„Stiles, ja už musím ísť. Drž sa tam. Dávaj na seba pozor.“

Znelo to zvláštne, vyslovila to takým tónom, akoby tam mal umrieť alebo čo. Na nič také sa nechystal. Za každú cenu sa držal prežitia, ako toho jediného čo ho ešte mohlo zaujímať. Vyjachtal do telefónu ešte pár ďakovných slov a keď bol hovor ukončený, cítil sa o niečo lepšie. Prišla úľava, ktorej nerozumel, ale bol za ňu vďačný.

Potreboval, aby sa vlčica trochu prebehla, a potom mienil tráviť čas tým, čo mu pri cykloch zvyčajne pomáhalo, aj keď to znamenalo, že si bude predstavovať prevažne nahé mužské telá a neskôr to bude trpko ľutovať, ale so skúsenosti vedel, že nie je dobré dráždiť vlčicu v tomto období.  

Tentoraz bola premena omnoho rýchlejšia, keďže telo citlivé na bolesť toho veľa neznieslo, vlčica mu to sama uľahčovala.

Vyrazil/i z jaskyne čo najrýchlejšie. Nechávali všetko za sebou, ale držali sa v bezpečnej vzdialenosti od ostatných. Stále bol tam, delil sa s ňou o celý ten priestor a vnímal všetko okolo nich. Takto tesne mohli byť bez tréningu spojení len počas obdobia párenia, ale želal si, aby to zvládli aj keď to skončí. Údajne to spôsobovala jeho potreba nebyť práve teraz sám.

Ahoj, dievča...

Vitaj, môj chlapec.

Cítil ich duchovné prepojenie. Tú ľahkosť, s ktorou bežala, každý pohyb jej svalov, dopadal na zem spolu s ňou, vždy, keď prekonali nejakú prekážku. Díval sa na svet jej očami a prial si, aby to trvalo večne. Neexistovali ľudské problémy, neexistovalo nič, okrem rýchleho behu. Nezabúdal však ani na svoje záväzky, na to, čo musí urobiť, ak chce, aby boli aj naďalej chránení.

Povieš mi o tom mužovi... Povieš mi o ňom...

 Muž?

Ten, ktorého sme zabili

Nie, teraz.

Nemusela viac hovoriť, pochopil, prečo teraz nebude schopná ukázať mu, čo sa vtedy stalo. Niečo tam bolo, cítil krv, sladkastý pach, bolo toho veľa, dosť na to, aby spoznal príchuť blížiacej sa smrti, zabíjalo to a bolo to zranené, prekročilo to hranicu a blížilo sa to k nim.

2. kapitola

1 2 3