Vlk 2. kapitola 2/3

pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá,  vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg

počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie  a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.

Poznámka: Tentoraz som zapojila aj Derekov pohľad na vec, keďže inak by bola kapitola príliš krátka, ale hlavným rozprávačom ostáva Stiles.

K navodeniu atmosféry Stereku tentoraz odporúčam ďalšie video, nájdete ho tu (podľa môjho názoru jedno z najlepších)

Stiles

Zúfalo sa otáčal do všetkých strán, dych sa mu zrýchlil natoľko, až pocítil bodavú bolesť v pľúcach. Nevedel, kam má ísť, nebolo to bezpečné, nikde to zrazu nebolo bezpečné... Nesmie ho zaviesť k ostatným, mohol by im ublížiť, boli k nemu dobrí, nenechá ho prejsť, ale ako ho zastaví, sú príliš malí, sú príliš bezmocní... Nemôže ani dovoliť, aby ho zaviedli do svojho domova, tam sa cítil bezpečne, nemohol... A skôr než si rozmyslel, čo by mal urobiť, zrazu bola tá bytosť pred ním.

ČO BUDEME ROBIŤ? ČO BUDEME...

Podrobíme sa.

Nechápal, čo presne tým myslela, ale nechal sa ňou viesť. A ona len sklopila zrak a nehybne čakala. Korenistá vôňa zmiešaná s pachom krvi, pôsobila naňho dráždivo. Bola blízko, tak blízko, že keď sa ozvalo zavrčanie a ona mohla zdvihnúť hlavu, uvidel čierneho vlka s výrazne červenými očami. Podľa toho, ako sa naňho díval, tak jeho ľudský spolujazdec bol úplne vyradený z hry. Bol to len pohľad zvieraťa. Dravý, nenásytný, plný niečoho čo by on sám mohol považovať za výzvu k boji. Bol vďačný za to, že trčí v tele, menšej vlčice, ktorá ustúpila od neho o pár krokov a opäť sklopila zrak. Zatiaľ na nich nezaútočil, ale to neznamenalo, že to čoskoro neurobí. Už len podľa toho, k akému druhu patril, nebolo ťažké odhadnúť čo by mohlo nasledovať.

Červené oči a ten výraz nadradenosti to sa nedalo v žiadnom prípade prehliadnuť, nehovoriac o telesnej konštrukcii, ktorá bola nepochybne pôsobivá. Vlčica zareagovala pozitívne, teplo sa šírilo jej telom, túžba zaujať bola silnejšia než strach.

Alfa.

Práve to teraz potreboval, jedného nahnevaného alfu a vlčicu v cykle,  začínajúcu reagovať na prítomnosť mužského príslušníka svojho druhu. Našťastie od neho ustupovala, ale nemohol si byť istý tým, čo urobí a ako na to zareaguje, pamätal si, ako sa počas svojho prvého cyklu nedopatrením dostal do blízkosti iného vlka, on si to vlastne ani nepamätal, ale jeho zlomené rebrá, ktoré sa zaceľovali niekoľko dní a posmešky,  nasledujúce na druhý deň mu pamäť okamžite osviežili. To však bola len nevinná hra v porovnaní s tým, čo by mohol dostať od tejto smrtiacej bytosti. Ďalšie ostré zavrčanie ich prinútilo zastať a opäť zdvihnúť hlavu. Ukázal mu svoje oči, opatrne pomaly ho ubezpečili o svojej podriadenosti, nechcú s ním bojovať... Sadli si a čakali na úder, alebo na prejav priazne.

Stiles cítil ako vlčica odtláča jeho vedomie hlboko do seba. Možno, aby ho ochránila pred bolesťou, možno, aby sa pokúsila získať partnera. Obe snahy boli márne, ale nesnažil sa ju zastaviť. Keď sa opäť pozrela na alfu, on už nič nevnímal. Nechal sa pohltiť jej úplnou ochranou...

Derek

Bojovali so svojimi novými schopnosťami, nedokázali ovládnuť zúrivosť. Prešli do bezpečia ďalej od svorky, ktorá zradila ich sestru. Nikomu nedôverovali a potom to zacítili. Korenistú vôňu, strach a keď prekonali hranicu uvideli menšiu vlčicu, hnev ich úplne ovládol, submisívny postoj bolo to jediné, čo dokázalo zmierniť ich zúrivosť. Zničili by všetko, čo sa im postavilo do cesty, aby zmiernili tú bolesť, ale ona neútočila, pekne pred nimi ustupovala a šla len dotiaľ, kam jej dovolili. Páčilo sa im to, nasledovali ju, ovládaní inštinktmi.

Patrila im, nepozrela na nich bez súhlasu, neurobila nič, čo by ich mohlo zraniť. Stiahol sa a nechal ho. Nebolo možné ten boj vyhrať, jediné čo sa dalo urobiť, bolo ustúpiť späť do úplnej nevedomosti. Nemohol ani len pohnúť svojím telom, vlk riadil všetko a vedel, že kým nedostane to čo chce, nebude ho môcť ovládnuť...

Po niekoľkých hodinách...

Prebudila ho pálivá bolesť na pleci. Nebola to jediná rana, ktorú v ten deň utŕžil, nebola o nič horšia ako tie, mal predtým, ale okamžite upútala jeho pozornosť. Bola to rana po menších vlčích zuboch, riadne ostrých a on pochyboval o tom, že vlk dovolil, aby sa tá vlčica dostala tak blízko k nemu a zaútočila.

Dotkol sa toho znaku. Prešiel prstami po napätej pokožke. A vrátil sa späť do svojich spomienok. Dúfal, že priveľmi netrpela, nechcel to urobiť, ale vlk bol úplne vyvedený z rovnováhy a túžil len po... Tie spomienky ho zaskočili natoľko, že sa takmer nemohol nadýchnuť. Nezabil tú vlčicu. Neroztrhal ju, jeho vlk, cítil ako... cítil, že chce... Nedokázal tú myšlienku vyhnať z hlavy. Stalo sa to tak rýchlo, tak nečakane... Bol rád, že ju nezabil, ale toto naozaj neočakával. Nikdy predtým ho iní vlkolaci nepriťahovali, sestra si z neho často uťahovala, že skôr uprednostňuje bežné ženy. To však nebolo ani zďaleka všetko, čoho sa dočkal.

„Znak spárenia, toto je znak spárenia...“ zopakoval nahlas, aby sa ubezpečil o tom, že je naozaj úplne pri zmysloch. Prezeral si tú značku, akoby nikdy predtým nič podobné nevidel. No dobre si pamätal ako tá vec vyzerá, mama ju mala tiež, na pleci tak ako teraz on, ukazovala mu ju, ešte keď bol malý a hovorila, že jedného dňa, keď bude veľký a nájde si partnerku tak ju uhryzne a dovolí, aby ho aj ona uhryzla a tým potvrdila, že patria k sebe... Spriaznené duše a všetky tie nezmysly, nikdy tomu neveril.

Na zemi vedľa seba uvidel však uvidel ležať dôkaz svojich niekdajších činov. Vlčica našťastie len spala, zrejme unavená po tom všetkom, čo sa medzi nimi stalo. Nezmenila sa do svojej ľudskej podoby, zrejme mu ešte natoľko nedôverovala, alebo to všetko bolo pre ňu natoľko, šokujúce, že sa vo svojej podobe zasekla.

Nachádzali sa v akejsi jaskyni, do ktorej sa dostali, zrejme až po druhom spárení, nezachádzal úplne do detailov, ale jeho vlk mu niečo také naznačil, až vtedy mu začala dôverovať a ukázala mu svoje bezpečné miesto. Nikdy predtým mu nedovolil niečo také urobiť vo vlčej podobe, nemal by nad tým kontrolu, a preto sa vyhýbal úplnej premene a takmer vždy nechával svoju ľudskú časť prevažovať, ale stalo sa toho toľko. Nemohol sa s tým vyrovnať tak rýchlo a vlk prevzal kontrolu, už sa to nedalo vrátiť späť. Nepohne sa od nej, ten znak nebol len také zábavné uhryznutie, ktoré nič neznamená, aj keď tým romantickým rečiam nevenoval pozornosť, vedel, že vlk nedovolí, aby sa vzdialili partnerky, aby ju nechali bez ochrany, on si to tak vybral a nezaujímalo ho, čo si myslí Derek.

Na jej tele našiel tiež podobný znak. Keď sa ho dotkol jeho vnútorný vlk, mu dal najavo svoje vlastnícke pocity.

Prisunul sa bližšie k nej, bola špinavá od krvi z jeho rán, ale inak na sebe okrem toho znaku nemala žiadne iné poranenie.

Naša partnerka... Vybrali sme si ju... Chráň ju...

Pripomenul mu. Už dávno sa takto nezhovárali, zvyčajne spolu komunikovali len na základe pocitov.

Tak dobre, ak toto naozaj chceš, tak ti rád vyhoviem...

Upokojil svojho vnútorného vlka a ubezpečil ho o tom, že ho berie dostatočne vážne.

Blízkosť partnerky ho upokojovala a držala pod kontrolou. Potreboval nad sebou opäť získať kontrolu, ľudskosť nemohol úplne zahodiť, to by ho len vohnalo do náručia lovcov.

Siahol po jednej z prikrývok, na ktorých vlčica ležala, a rozhodol sa ešte na chvíľu privrieť oči. Nebol to skutočný spánok, dával pozor, na každý podozrivý zvuk. Jeho takzvaná svorka ho hľadať nebude, nemal s nimi nič viac spoločné, ale nevedel, aké spojenie so svetom má jeho vlčica.

2. kapitola

1 2 3

Bonus 
Foto Stiles a Lydia z novej série.