Vlk 1. kapitola 2/3

 pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá,  vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg

počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie  a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.

Takéto myšlienky ho prenasledovali počas celého pobytu v tej malej cele. Niekoľko hodín nerobil nič, len riešil všetky možné alternatívy. Ani jedna z nich ho neuspokojila.

Keď napokon uvidel svojho otca stáť na druhej strane mreží, mal čo robiť, aby nedal najavo svoj strach. Učili ich, že sa to nesmie, že vlk musí byť vždy silný, ale on sa tak práve teraz necítil. Najradšej by sa niekam schoval, tak ako vždy, keď mu veci prerastali cez hlavu.

„Ahoj, otec...“ hlesol čo najtichšie. Neisto mu zamával spoza strieborných mreží. Dával si pozor, aby sa ich náhodou nedotkol žiadnou časťou tela, keďže si neželal skončiť ako smažený vlk. Toto bola ľudská brána, ona sa dostal dovnútra cely zhora, bol do nej vhodený, vonkajších vchodom, od ktorého mala kľúče svorka.

„Stiles,“ už len vyslovenie jeho mena znelo ako výčitka. Otec nebol vlkolak, nemohol chápať všetky tie veci. Udržiaval rovnováhu medzi druhmi, ale nemal ani poňatia, aké to je, cítiť sa bezbranný medzi toľkými vlkmi. Otcovi vždy hovoril, že je všetko v poriadku. Nepremieňanie sa vysvetľoval tým, že je príliš slabý, aby to zvládol. Nebol na to hrdý, ale čo iné mu mal povedať. Až neskôr sa jeho otec dozvedel, prečo odmieta premieňanie.

„Mrzí ma to, dobre... Ja neviem, čo sa tam stalo...“ okamžite začal s obhajobou.

„Práve to je tvoj najväčší problém. Povedali ti, že musíš ovládnuť vlka, ale ty si to neurobil. Doteraz neovládaš veci, ktoré tvoja matka...“

Áno, naozaj nepotreboval nič iné len ďalšiu prednášku o tom, čo dokázala jeho matka a ako veľmi bola úspešná pri svojich premenách. Bola to pravda, mama bola vo svorke obľúbená, mala dobré postavenie a nikdy ju nikto neobvinil z takýchto vecí, no to neznamenalo, že by tomu tiež nebola vystavená, keby sa náhodou narodila s tým opačným problémom. Často otcovi klamal o tom koľko sa premieňa. Tváril sa, že chodí s ostatnými, že mu nič nechýba, nechcel ho znepokojovať niečím, čo by aj tak nemohol zmeniť.

„Mamu z toho radšej vynechaj. Ty nemáš ani len poňatia, aké to je... Neovládal vlka? Som zvedavý, čo by si robil, keby si bol zrazu z ničoho nič v podobe vlčice a štval tým polovicu mužskej populácie. Je to dosť podstatný rozdiel, oci. Ona je dievča a ja sakra, neviem nič o dievčatách, pretože ani jedna z nich ma neberie vážne!“

„Máš pravdu, tejto veci naozaj nerozumiem, ale pochop, že ty si zabil človeka. To už nie je hra.“

Nervózne ustúpil ďalej od mreží.

„Ja viem. Je mi jasné, že s tým sa nikto nemôže zahrávať. Nemal som to v úmysle,“ prichytil sa pritom, že túži vlčicu brániť. Chce nájsť dôvod pre ktorý sa tak zachovala, no nič také k nemu neprichádzalo. Tak mohol len ďalej úspešne rozvíjať konflikt.

„Chápem to, ale nemôžem zmeniť ich rozhodnutie.“

„Čo prosím?“

„Bol som s ostatnými a zhodli sa na tom, že kým celú vec rozumne nevysvetlíš, nemôžeš byť ďalej členom tejto svorky... Pokúšal som sa im vysvetliť, že toto je tvoj domov a že ty a vlčica obhájite svoje konanie, ale... povedali mi o tom, že nad ňou nemáš žiadnu kontrolu... Hlasovanie bolo jednoznačné...“

„Alfa pár bol proti môjmu zotrvaniu vo svorke...“ dodal Stiles.

„Áno, a nielen oni aj beta a jeho rodina.“

Nemal ani len najmenšie pochybnosti o tom, prečo si niečo také mysleli. Neovládanie vlka znamenalo problém s lovcami. A im sa už celé roky darilo žiť v mieri, dosiahli, aby bolo ich územie pokojné natoľko, že tu decká mohli kľudne chodiť do normálnej školy a nebáť sa žiadneho útoku. Tušil, že jeho čin, môže ohroziť dohodu, ktorá im všetkým zabezpečovala pokojný a zdanlivo bezstarostný život.  No aj tak to bolo lepšie, ako keby ho nechali vo väzení. To si nedokázal ani len predstaviť, stačilo tých pár hodín a mal toho dosť. Ostatní ľudia to považovali za zvierací útok, ale bolo viac než zjavné, o aký druh zvieraťa šlo a lovci niečo také nemienili tolerovať. Vyhostenie predstavovalo ten najlepší spôsob ako od toho problému dať ruky preč, nepriznať zlyhanie a zbaviť sa zodpovednosti. Nechodil na tie výlety, ale akoby aj mohol. Hneď ako sa premenil zaútočili naňho...  A pokiaľ aj nie, nedovolili mu zotrvať v skupine. Vždy ho vytlačili niekam na okraj, aby im neprekážal. Aj tak by sa nič nenaučil, len to ako čeliť ďalším úderom a postrkovaniam.

„Tak pôjdem... Neviem kam, ale pôjdem...“

„Presvedčil som ich, aby ťa nevylúčili natrvalo. To by pre teba bolo nebezpečné... A už by si sa sem nemohol vrátiť. Nechcem, aby si prišiel o svoj domov, nie si pripravený na život bez svorky...“

Otec mal pravdu. Niečo také bolo preňho ako rozsudok smrti. Nevedel ako oklamať lovcov, ani ako sa pohybovať na nepriateľskom území a na život vo väčšom meste by potreboval ochranu svojej svorky.

Úplné vylúčenie znamenalo, že by už nesmel ani položiť nohu na územie tejto svorky. Nikdy by nemohol ani len navštíviť matkin hrob. Otcova práca a celý jeho život bol tu, inde by nemal také postavenie, a vedel, že tunajší ľudia ho potrebujú. Nebolo ľahké získať ľudských spolupracovníkov. Bol vtom naozaj dobrý, vážili si ho. Vymyslel takmer polovicu pravidiel spolužitia s ľuďmi a fungovalo to veľmi dobre.

„Áno, otec, urobím, čo chceš,“ neostávalo mu nič iné, len mu prisľúbiť čokoľvek, čo od neho bude požadovať. Dúfal, že má nejaký nápad ako sa z tejto situácie dostať. Pôvodne chcel ísť po skončení strednej hneď na vysokú, pod ochranou svorky by mohol prísť do mesta, ktoré by si vybral, ale takto ako osamelý vlk nemal žiadnu šancu.

„Pôjdeš do Middle. Tam sú najlepšie podmienky na to, aby si mohol privolať vlčicu... A keď si budeš istý, že...“

„Tak počkať, povedal si Middle?“

Stiles nemusel dlho loviť v pamäti, aby zistil o aké miesto sa jedna. Bola to čistá divočina, miesto uprostred medzi územiami, slúžiace zvyčajne ako trasa pre osamelých vlkov. Svorky medzi sebou nechávali túto hranicu, kvôli právu na prechod takzvaných neutrálnym územím. Takisto to boli aj miesta kde žili obyčajní vlci vo svojich svorkách. Bolo to miesto odrezané od sveta, bez elektriny, bez akýchkoľvek vymožeností. Neutrálne územie v pravom slova zmysle. Žiť na takomto mieste znamenalo úplnú izoláciu.

„Ak si budeš istý, že dokážeš svoje konanie obhájiť, predstúpime pred radu a budeš si môcť opäť získať svoje miesto...“

„Je neskoro. Prešlo veľa času, možno to nedokážem... Ona ma možno nikdy nebude...“

„Je to tvoja jediná možnosť. Akékoľvek iné nápady okamžite zavrhli. Dali mi šancu len pod tou podmienkou, že spoznáš sám seba a vrátiš sa ako plnohodnotný člen svorky. Poznáš predsa tie ich pravidlá. Je to základ fungovania ich spoločnosti. Dostať sa do inej svorky, je teraz takmer nemožné, pokús sa o to...“

Mal pravdu, predtým bolo možné prechádzať do iných svoriek, ale teraz bola situácia medzi nimi dosť zlá a každá z nich uznávala niečo iné, každopádne len ťažko by si ho niekto priviazal na krk aj s jeho problémom.

„Koľko nám dali času?“

„Máš celý jeden rok. Až do nového zhromaždenia.“

Podľa toho ako sa tváril, však pochopil, že to nebude úplne všetko. Nebol práve typom na kempovanie v lese. Nevedel ani sám zapáliť oheň, nehovoriac o základoch prežitia v takýchto podmienkach.

„Čo môj pobyt medzi ľuďmi?“

Zaujímalo ho, či si bude môcť zaskočiť do mesta po nejakého zásoby. Aspoň občas si niečo dopriať. Nebol práve ten najvhodnejší kandidát na kempovanie v divočine.

„Ak z akéhokoľvek dôvodu prekročíš hranicu, dohoda padá.“

„Nesmiem sa rok priblížiť k ľuďom? Otec to...“ zopakoval neveriacky.

Niečo také bolo preňho nepredstaviteľné. Mal len šestnásť a ešte ani nevedel, čo by chcel robiť, nieto ešte ako zvládnuť život v takých podmienkach.

„Môžeš mať pri sebe satelitný telefón a hovoriť so mnou, ale ty sám nesmieš odísť z Middle ani ja tam nebudem môcť prísť za tebou. To sú ich podmienky. Máš hľadať svoju zvieraciu časť, nie ľudskú... Tvrdia, že ak by som za tebou chodil, nikdy by sa ti nepodarilo dostať až k podstate.“

„Čo si môžem zobrať so sebou?“

„Dám ti vybavenie, ktoré budeš potrebovať. Pre začiatok aj nejaké jedlo, ale  ak odtiaľ ujdeš, alebo po teba prídem, skončili s nami. Požadujú to, že prežiješ, ako dôkaz toho, že budeš pre svorku hodnotným členom... Dostaneš poznámky, ktoré ti pomôžu, ale budeš na to úplne sám... No ak by si to nezvládal, tak prídem po teba a odídeme odtiaľto nadobro... V žiadnom prípade nebudem riskovať tvoj život...“

„Jasné, otec...“

Stiles tušil, že niečo také mu nedovolia. Alfa to všetko nerobil len tak. Poznal ho dosť dobre na to, aby vedel, že ak na to pristúpi, bude odkázaný len sám na seba. Už len tá predstava ho dokonale desila, ale časť z neho, tá, o ktorej ani nevedel, že existuje pociťovala úľavu. Možno to súviselo s ďalším cyklom, do ktorého to jeho neposlušné dievča vstupovalo. Bolo to bolestivé vedieť, že žiadny z vlkov nikdy nebude chcieť.  Bude jej omnoho lepšie, keď tam nebudú, nikto sa mu tam nebude smiať do tváre, len preto, že ona túži po istých veciach, ktoré jej nemôže poskytnúť.

„Čo lovci?“ opýtal sa, aby zahnal ďalšie neodbytné myšlienky.

„Nebudú ťa stopovať. Udržíme to pod kontrolou.“

„Čo sa dá robiť, budem to musieť skúsiť...“ nedbanlivo pokrčil plecami, aj keď vo vnútri sa v ňom všetko vzpieralo proti tomu rozhodnutiu. Nevedel, ako prežiť v prírode. Netušil, či dokáže vôbec niekedy loviť a čo vlci? Čo ak ho napadnú a... Hovorili im, že zvieracia svorka vycíti, že on je niečo iné, že ich bude môcť kontrolovať, akoby im bol nadradený a neublížia mu, pokiaľ im k tomu nedá dôvod, ale ak ta sa toho obával. Nikdy nemal možnosť to vyskúšať a nevedel do akej miery je to pravda.

Vedel si však živo predstaviť tie pohľady, ak by si dovolil odmietnuť. Celá svorka by ho vyhnala ako psa, dali by mu pocítiť, že za nič nestojí. Už to raz videl, kedysi dávno, keď bol ešte malý. Nechcel zažiť také poníženie, prišli by úplne o všetko. A tušil, že by celá tá vec s lovcami napokon aj tak skončila jeho smrťou. Po vyhostení so svorky by bol voľný a lovci by sa okamžite chopili príležitosti. Takto mal aspoň nádej na to, že jeho otec bude v poriadku a udrží si svoje postavenie.  

„Kedy vyrážame?“

„Dali nám týždeň na vybavenie všetkého, vrátane tvojej školy... Potrebuješ aj základný výcvik prežitia v prírode, keďže si sa nezúčastňoval ich bežných cvičení.“

„Môžem ísť domov?“

„Nie, Stiles. Tvoje obvinenia stále platia. Musíš ostať tu... Inak ti nemôžu zaručiť bezpečnosť...“

„Samozrejme.“

Sadol si späť do svojej obľúbenej polohy.

1.kapitola

1 2 3