Vlk 1. kapitola 3/3

 pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá,  vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg

počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie  a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.

 O 9 dní neskôr...

Prechádzal po jaskyni, ktorá by mala byť počas celého roka jeho jediným domovom. Drsné steny, kvapkajúca voda, chlad. Nástenné maľby na jednej zo stien, nie staré, ale čerstvé nakreslené vlkmi, ktorí tu istý čas žili. Ich mená naškrabané do stien, predstavovali mená zatratených.

S dopadom každej tej kvapky si čoraz väčšmi uvedomoval, svoju nezávideniahodnú situáciu. Sledoval svoj batoh, zavesený tak, aby sa doňho nemohlo nič dostať. Počas niekoľkých dní preskúmal všetky dostupné miesta v jaskyni jaskyňu, kvôli lepšej orientácii v priestore a upokojeniu vlka. Začínal si postupne v mysli vytvárať orientačné body. Rozhodne ich v celom tom bludisku potreboval. A chcel sa ubezpečiť, že v tme ho nečaká žiadne prekvapenie.

 Urobil si aj menšie miesto na spanie pre svoju ľudskú časť. Potreboval toto bezpečné miesto na zažívanie tých stavov medzi premenami. Podľa možnosti malo byť pohodlné a suché. Našiel to s trochu šťastia, práve tam, kde mu to najviac vyhovovalo. Sadol si, otvoril batoh a vybral z neho kroniky.

Dostal ich zrejme len vďaka otcovej pozícii vo svorke.

Prišiel čas začať s ďalšou premenou, ďalšie odkladanie by len zbytočne zvyšovalo jeho strach. Preto najprv chcel prejsť všetky teoretické okruhy ešte raz. Už ich vedel takmer na spamätať, celé tri dni nerobil nič iné, len to všetko študoval, úplná premena sa mu ani raz nepodarila, počas jedného takého pokusu mu takmer vyskočilo rameno, preto si dával dobrý pozor, aby tentoraz už na nič nezabudol a neskúšal žiadne skratky ani nič, čo by mohlo premenu urýchliť. Príliš sám seba zablokoval, musel to urobiť pomaly, aj keď to znamenalo, že bude viac trpieť.

O opačných meničoch, ktorým bol aj on, v nich bolo žalostne málo zmienok. Neprekvapilo ho to. Nikto sa k tomu nechcel dobrovoľne priznať, a pokiaľ k tomu aj došlo, málokto túžil, aby bolo jeho meno zvečnené v zápiskoch svorky. Pokiaľ aj takí členovia svorky existovali a poradilo sa im spoznať svoju opačnú druhú časť, zabíjali by len preto, aby ich meno nikdy nevošlo do záznamov. To svoje tam našiel. Naškriabané len tak na okraj a takisto sa ho zmocnil podobný pocit, ako jeho predkov, chcel ten záznam zničiť, ale to by mu nepomohlo, nemal v rukách originál, len žalostne vyzerajúcu kópiu, toho najlepšieho čo im predkovia zanechali. Do tých kníh sa nepísala každá hlúposť, na to boli úplne iné záznamy, tú šlo len o problémy spojené s lykantropiou. Boli písané starým kmeňovým dialektom, s ktorým mali mnohí ľudia a dokonca aj vlci problémy, ale Stiles strávil istý čas na praxi u svorkového zapisovateľa, podarilo sa mu naučiť sa základy, keďže mal dostatok času a bolo bezpečnejšie stráviť deň nad záznamami, ako nechať sa prevalcovať omnoho silnejšími jedincami, ktorí si nenechali ujsť príležitosť ukázať mu, kde je jeho miesto. To, že sem zapisovateľ napokon napísal jeho meno ho sklamalo. Chápal jeho snahu hovoriť o týchto veciach a nenapísal tam o ňom nič urážlivé, ale aj tak mu to nepripadalo ako dobrý nápad.

Bola to dosť nepreskúmaná oblasť a ani v posledných prepisoch nenašiel nič, čo by mu mohlo pomôcť vysvetliť tento zvláštny jav.  Každá svorka mala zapisovateľa, ktorý značil všetko, čo sa dozvedeli o lykantropii, ale aj o iných príbuzných druhoch, s ktorými svorka prišla do styku. Našiel aj pár zmienok o kanima, meničovi, ktorý na tom bol o niečo horšie ako on, keďže vyzeral dosť slizky, neuvedomoval si čo sa s ním deje a bol závislý od vôle svojho pána. Na okraji našiel popísané ďalšie mená, tých bolo omnoho viac a tvorili spolu líniu, ktorá sa tiahla až k súčasnej rodine alfu. To ho prekvapilo a bol zvedavý ako je možné, že to nikto už dávno nevyškrtol. Nebola to jeho vec, predkovia, o ktorých šlo sa napokon zmenili do pôvodnej vlčej podoby. Prestal sa tým zaoberať, keďže si cenil svoj vlčí zadok a netúžil po tom, aby si s ním začal ešte aj alfa svorky.

Okrem týchto zošitov mu otec nechal aj sadu ceruziek a záznamník pre jeho vlastnú potrebu, keďže nič také ako počítač by mu tu nefungovalo a tušil, že bude potrebovať niečo, čím by sa mohol zamestnať. Záznamy o premenách mu mali pomôcť utriediť si spomienky. Nateraz nemal potrebu nič zaznamenávať, hlavne keď si opäť prečítal pravidlá pre úplnú premenu v prírode mimo hlavného obdobia. (mimo splnu)

Počas splnu by bolo veľmi ťažké komunikovať s vlčicou. Takúto pokročilo techniku ešte nemohol zvládnuť. Preto naňho v špeciálnom obale v batohu čakala aj prenosná reťaz. Len pre prípad, že by to nezvládol so  zvieracou svorkou a bol by agresívny.  To však nebolo nič nové, používal to aj doma, ale len počas splnu, ak to bolo nevyhnutné a nemal sa kam zavrieť. Zahnal akékoľvek obavy spojené s reťazami. Ešte raz všetko pozorne prezrel, keď si bol istý, že mu nič neuniklo, postavil sa a začal si rozopínať oblečenie.

Poskladal ho, zabalil a strčil na miesto, kde by sa nemalo poškodiť. Nemal so sebou veľa vecí, tušil, že niektoré z nich bude musieť preprať v prírode a vôbec sa na to netešil, ale brať sem celý šatník by mu veci rozhodne neuľahčilo. Najbližší potok musel stačiť.

Potom sa postavil doprostred miestnosti, ďalej od svojho úkrytu. Vlčica v ňom dala najavo svoju netrpezlivosť.

„Dobre, tak teraz skúsime opäť...“

Nemohol si dovoliť, žiadne rýchle a elegantné otočenie tela, ktoré by v ňom okamžite prebudilo vlka. Niečo také bolo opäť preňho nedosiahnuteľné. Jediné čo mu ostávalo bola naozaj len pomalá, bolestivá zmena, ktorá ho prinúti trpko ľutovať, že niečo také vôbec chcel vyskúšať. Privrel oči siahol do svojho vnútra a prebudil zo spánku svoj hnevu, našiel seba a pomaly rozmrazoval oddeľovaciu bariéru...

Z hrdla sa mu vydral bolestný výkrik, celé jeho telo sa naplo, potom opäť pokrčilo do akejsi neprirodzenej polohy, bolesť lámajúca kosti, putovala jeho telom ako ten najhorší trest, nemohol dýchať, nemohol myslieť, no nikdy predtým nebol tak blízko druhej časti svojej duše, cítil jej radosť, jej prijatie.

Nechal jej radosť bojovať s bolesťou, oslovil ju tak, ako to od neho vždy vyžadovali a žiadal odpovede, žiadal, aby sa od neho už nikdy neodvrátila. 

Neodpovedala, neverila mu natoľko, aby niečo také urobila, ale bola s ním... A bolesť, ktorej súčasťou sa stala prijal aj on... Nebojoval s tým, nechal to plynúť, tak ako nikdy predtým. Nebol tu nikto, kto si doňho kopne, aby neotravoval, žiadne znechutené pohľady, žiadne dokazovanie moci a dominancie. Ľudská myseľ nahradené vlčou sa stiahla hlbšie do seba a prenechala priestor pôvodnému inštinktu.

Bežala. Zložitosť myšlienok ľudského chlapca ju rozptyľovala. Takto to bolo lepšie, nedotýkať sa ho. Nepúšťať ho k sebe. Tentoraz bol milý, nežný, nebránil ničomu, čo jej bolo príjemné, ale stále neveril, preto ho nemohla vziať so sebou naplno, ale tušila, že čoskoro dôjde k prepojeniu, tak akoby to malo byť. Jej chlapec pochopí, čo obaja potrebujú...

Opustila priestor jaskyne a bežala za hlasom svojich. Bežala plná očakávaní, ale neopúšťal ju ani prvotný strach. Z nejakého dôvodu ju doma nechcú, nevie prečo... Nebola prijatá, tak to bolo vždy, bojí sa ďalšieho odstrčenia. Chápe chlapov hnev a bezmocnosť. Chce naplniť jeho túžby, vie len, že svojho krehkého chlapca ochráni.

Už to urobila, už vystúpila s tieňa a nedovolí, aby niekto zničil druhú časť jej duše. Možno to nie je tak, ako má byť, ale on patrí jej a ona patrí k nemu, nikto tomu nemôže brániť. Používala jeho slová, aby to neskôr pochopil, aby sa dotkol podstaty. Slová už potom ani len nebudú potrebné. Potom budú konečne neoddeliteľní, pochopí, čo znamená mať na svojej strane všetku silu, ktorú mu môže dať.

Našla ich, malú rodinnú svorku, žijúcu na tomto území, ich pach bol príjemný, ale iný, použila svoje oči, pozrela sa na nich a oni vedeli, čo majú urobiť. Bola iná, bola ich sestrou z toho sveta napol ľudského, ale oni neboli takí komplikovaní ako ľudia.

Stiles spal schúlený vo svojom predbežnom domove. Prebudil sa tam po premene. Telo mal rozboľavené, bol totálne zmorený, ale to mu neprekážalo. Zvládol to bez toho, aby sa vážnejšie poranil, nikto nezomrel a nebol ani len hladný, čo naznačovalo, že veci zrejme dopadli lepšie ako predpokladal.

Spal niekoľko hodín, pokojný, nasýtený a šťastný. Nerozumel tomu, ako mohol byť šťastný na takomto mieste? Prečo vôbec niečo také cítil? No zrejme to neboli jeho pocity, ale pocity jeho nanovo sa prebúdzajúcej vlčej podstaty. Možno to bolo preto, že po prvý raz boli spolu bez výčitiek a on dúfal, že jeho duša sa konečne spojí, že tá priepasť medzi nimi mu dovolí vidieť všetko z inej perspektívy.

Doprial si dostatok oddychu a pokoja. Keď nabral dostatok energie, zamieril k potoku. Držal sa vyššie pri jaskyni, v ľudskej podobe nesmel byť s vlkmi. Nemali by si na niečo také zvyknúť, nechcel ich popliesť a zbaviť ostražitosti.

Na chvíľu zastavil. Zdalo sa mu, že niečo zavetril, ale nebolo to natoľko silné, aby ho to prinútilo dlhšie sa tým zaoberať. Územie bolo čisté, nikto teraz nepotreboval jeho ochranu, overili si to u svorky, ktorá žila na druhej strane hranice. Otec mu pravidelne hlásil akékoľvek zmeny. Dnes mu chcel zavolať a porozprávať mu o svojej prvej úspešnej premene po dlhom čase. Usúdil, že zrejme ide len o nejaké neškodné zviera, ktorého pach ešte dobre nepozná, preto len pokračoval ďalej v ceste k potoku. Okrem toho bolo to veľmi ďaleko a keď to bližšie preskúmal pochopil, že skôr ide o niečo pocitové, niečo čo doteraz neobjavil, kvôli ignorovaniu vnútorného ja. Nateraz nemal také schopnosti, aby tomu plne porozumel, ale veril, že ich vzťah sa v tomto prostredí zlepší natoľko, že raz mu možno povie, ako tie pocity fungujú. Kedy ide o normálny pach a kedy cíti v kostiach, že tam niekde dochádza k niečomu zlému.

Niečo tam rozhodne bolo, niečo čo bolo až príliš ďaleko na to, aby ho to malo trápiť, ale jeho vnútorná vlčica mu to napokon láskavo pripomenula.

1.kapitola

1 2 3