Pradiarska ulička 8. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: poviedka bude vychádzať raz do týždňa ako Otcovská láska.  Pôvodne malo byť niečo iné, no momentálne mám inšpiráciu na toto.

poznámka 2: toto je aktualizácia aj na zajtra (zajtra bude aktualizačná pauza) , chystám sa ehm, asi k doktorke tento týždeň, i ked moc sa mi tam nechce, ale chcelo by to niečo... ehm...

 po mojej korektúre.

  Pre bacil, Abequa, weras, Mononoke. 

Po tvári mu prebehol úsmev, keď si ten odkaz prečítal ešte niekoľkokrát, potom ho starostlivo odložil k listom od pána domáceho, ktoré mal pre istotu zabezpečené kúzlom proti otvoreniu cudzou osobou.

Zavri ssa pred nimi.

Šepol pripojené slová do hesla aj v parselčine, urobili z neho omnoho zložitejšiu sekvenciu.

Táto schopnosť mu ostala, no nikto mu nevysvetlil prečo, bolo dosť možné, že to príslušné osoby nevedeli, a on sám sa nesnažil priveľmi zdôrazňovať to, čo mal s Voldemortom spoločné, keďže to bolo nebezpečné dokonca aj teraz, bolo  lepšie sa tváriť, že žiadna podobnosť medzi nimi nikdy ani len neexistovala.

Parselčinu aj tak nepoužíval veľmi často, lebo ľudí zvyčajne desila a čiastočne aj znechucovala, no preňho nemala len negatívny význam, zvykol si na ňu a považoval ju za neodmysliteľnú súčasť svojho ja.

Nepotreboval už ani vidieť hada na to, aby sa mu podarilo hovoriť haďou rečou. Stačilo len si ho predstaviť a nikdy to nebolo až také nepríjemné, ako si pôvodne myslel.

Dbal na bezpečnosť, presne tak ako to profesorovi sľúbil a dával si dobrý pozor na to, aby tie listy neboli len tak na očiach, v prípade akýchkoľvek komplikácii s jeho osobou, by sa k nim nemal nikto dostať.

Jeho myseľ však zamestnávali aj iné záležitosti.

Myslel na všetky podrobnosti týkajúce sa ich stretnutia, na všetky tie drobné detaily, ktoré mu predtým unikali, no teraz mal čas len tak ležať, a všetko čo ho zaujalo, analyzovať.

Spomínal na ich objatie, no to aké príjemné a správne bolo jednoducho ho nechať, aby ho počas legilimancie držal.

Cítiť jeho dotyk, nebolo napodiv vôbec také hrozné, ako si to pôvodne myslel, pretože sa istý čas obával, že by napriek všetkému mohol spanikáriť, no jeho telo našťastie reagovalo súhlasne na profesorovu blízkosť.

Prial si, aby ho mohol mať pri sebe, čo najdlhšie, nielen preto, že jeho prítomnosť mu pomohla, ale aj kvôli tomu, že si jednoducho prial stráviť s ním viac času.

Predstavoval si, že profesor Snape pri ňom ostal tak dlho, ako to len bolo možné a po celý čas naňho dával pozor.

Veril tomu, že ho tam nenechal len tak a možno aj on premýšľal o tom, čo by mal urobiť, aby mu pomohol vrátiť sa späť k bežnému životu. Nebola to ani zďaleka príjemná a už vôbec nie ľahká úloha.

Zaujímalo ho, ako to vlastne urobil, a prečo Severín tak náhle zmizol, no nemienil vyzvedať, kým sa mu to profesor nerozhodne povedať sám, nechcel, aby si myslel, že spochybňuje jeho metódy.

Chcel sa s ním zblížiť a urobiť všetko preto, aby ho prijal a stal sa preňho blízkou osobou.

Bol to cieľ, za ktorým bol ochotný ísť za každú cenu.

A všimol si aj ďalšiu pozitívnu zmenu.

Napriek tlaku a značnému nepohodliu, ktoré pociťoval,  naňho nezaútočil tak, ako to urobil Hermione. 

Ani na chvíľu to nepreblesklo jeho mysľou. A bol potešený tým, že aspoň k nemu sa prával vcelku normálne.

Spomenul si aj na ten list od Hermiony, ktorý by si mal zrejme prečítať, no nemal ešte chuť opustiť Snapovu posteľ, tak len vzal prútik a privolal si ho k sebe.

Počkal, kým mu obálka pristála v rukách, a nejaký čas ju len tak držal, ako to mal v poslednom čase vo zvyku.

Otvoril ju, až keď Severín nespokojne zaprskal a primkol sa bližšie k jeho boku.

„Áno, áno, už to otváram...“ zamumlal upokojujúco.

Poškrabkal ho za uchom, roztvoril ho a začal čítať:

Harry,

Mrzí ma to, ako dopadlo naše posledné stretnutie, bola to aj moja chyba, presadila som si svoje a neposlúchla som liečiteľov, ktorý ma varovali, že na návštevy ešte nie si pripravený... a chcem Ťa ubezpečiť o tom, že som v úplnom poriadku, a pokiaľ si videl tie noviny, v ktorých je moja fotka, mimochodom dosť prehnaná a neaktuálna, už som sa kvôli tomu bola sťažovať, pretože na mojej tvári neostala ani len stopa po tom malom škrabanci spôsobenom mágiou.

Nechcem, aby si sa kvôli tomu viac trápil, a práve preto ti to píšem tak priamo, pretože predpokladám, že ti táto skutočnosť bráni v ďalších stretnutiach s nami. Preto Ti ešte raz zdôrazňujem, že je všetko v poriadku, obom nám chýbaš a privítame akúkoľvek správu od teba.

Ron tvrdí, že to až priveľmi prežívam, že mám poslúchnuť Aberfortha a dať Ti  viac času, no ja si nemôžem pomôcť. Veľmi sa o teba bojím.

PS: ak by si niečo potreboval, neváhaj ma kedykoľvek vyrušiť.

S láskou

Tvoja kamarátka Hermiona

O jej liste potreboval ešte popremýšľať.

Plánoval jej odpísať až keď bude na to pripravený.

Namiesto toho si ešte nejaký čas poležal v posteli a Severín mu ochotne robil spoločnosť.

No neskôr, keď sa už cítil omnoho silnejší, pomaly vstal, trochu sa osviežil v kúpeľni  a zamieril do Snapovej pracovne, kde si sadol do jeho kresla a začal mu písať poďakovanie pre profesora Snapa. Odpoveď preňho bola omnoho prednejšia než list pre kamarátku.

Bolo to dôležité, hlavne preto, že sa s ním v podstate nestihol rozlúčiť.  

Pán profesor,

Prepáčte, že som tak náhle zaspal, nemal som to v úmysle, dúfam, že sa na mňa kvôli tomu nehneváte. Nabudúce sa o Vás postarám omnoho lepšie.

Budem sa snažiť riadiť Vašimi radami, teším sa na naše ďalšie stretnutie a ďakujem vám, že ste to so mnou napriek všetkému nevzdali.

S úctou

Harry Potter

***

Počas toho nasledujúceho dňa odhalil slabinu kúzla, ktoré Severínovi dopĺňalo misky, zistil, že keď v komore chýba krmivo pre mačky, jednoducho sa nemá čo dopĺňať a objavuje sa mu tam len voda, čo sa Severínovi vôbec nepáčilo a nepochybne ani Harrymu, keďže mu bolo jasné, že to bude musieť buď objednať alebo dokúpiť a potreboval zohnať aj nejaké pochúťky pre Nyx,  musel ju predsa niečím odmeniť, ak by sa náhodou rozhodol doručiť list nejaké ďalšie listy. A chcel  kúpiť aj toasty, ktoré pôvodne nemal objednané, no mal chuť na určitý druh chleba, ktorý by práve teraz veľmi rád ochutnal.

Sovie pochúťky objednal a objednávku poslal po Nyx, ale usúdil, že tentoraz by možno bolo vhodné, keby si tentoraz potraviny neobjednával a šiel ich kúpiť osobne. Nebol vonku už dosť dlho, niežeby mu to chýbalo, no cítil, že tým jeho strach ešte viac zosilnie, ak povolí a bude sa stále skrývať len pod ochrannými kúzlami.

Po spoločnosti iných ľudí ani len veľmi netúžil okrem istých osôb, ktoré by samozrejme veľmi rád videl no nebolo to možné, nie potom, ako na nich zvykol momentálne reagovať.

Večer mal sen, že za ním prišla Hermiona a on na ňu použil kliatbu cruciatus, bolo to veľmi živé, veľmi silné a veľmi zlé. Počul ju kričať, videl ako sa triasla a nemohol to zastaviť, nedokázal odtiahnuť ruku.

Prebudil sa celý spotený a znepokojený.

No necítil strach ani zhnusenie. V tom sne, prežíval hlboké uspokojenie, akúsi zvláštnu eufóriu spojenú s pocitmi, ktoré doteraz nepoznal.

Napísal Snapovi o tom sne, urobil to ešte počas tej noci, pretože si prial poznať jeho názor.

Potreboval, aby sa zameral na túto záležitosť a zistil, čo sa mu tým jeho myseľ snaží naznačiť.

A skontaktoval sa aj s Aberforthom, aby sa ubezpečil o tom, že Hermiona je skutočne v poriadku, a že sa jej nič nestalo, čo mu bolo hneď aj potvrdené. No neskôr to už nepovažoval až za také šťastné riešenie, lebo Aberforth sa o to začal až priveľmi zaujímať. Ledva sa mu podarilo ho odbiť a presvedčiť o tom, že sa nemusí práve teraz unúvať na ďalšiu návštevu.

Tá Snapova by mu však práve teraz prišla vhod.

No odpoveď na poďakovanie ani na dodatok dosiaľ neprišla.

No ráno sa už cítil lepšie a veril tomu, že je pripravený opäť ísť medzi ľudí.

Chcel aby Snape bol naňho hrdý, aby mu mohol povedať o tom, ako opustil byt a postavil sa svojmu strachu, tak ako kedysi čelil prízraku premenenému na dementora.

Preto sa obliekol, dal sa do poriadku, no použil základné kúzla na zmenu vzhľadu, len nepatrné, veľmi opatrne ich dávkoval, svojho času mu s nimi pomohla Tonksová, poslala mu knihu, kde boli popísané, zjavne preto, že prejavil záujem o štúdium na aurora a ona si myslela, že by to mohol byť skvelý darček od nej a od Remusa.

Byť aurorom, to už bolo tak neskutočne vzdialené, akoby si to prial v inom živote.

No tá kniha mu pomohla získať aspoň istú výhodu, keďže momentálne nepoužíval otcov neviditeľný plášť.

Ostal u jeho priateľov, tam k nemu nemal prístup.

A nevyzeralo to tak, že sa tam čoskoro dostane.

S príslušnými pomôckami sa dal nahradiť, aj keď to nebolo také účinne ako všehodžús, ale na základné oklamanie nepriateľa to stačilo.

Preto dnes vyzeral, ako starší unavene pôsobiaci mukel.

Taký ten nenápadný typ, ktorých sú na uliciach stovky.

Bol spokojný s touto menšou úpravou, no aj tak cítil nepokoj, keď opúšťal byt a prekračoval ochranné kúzla.

***

Srdce mu bilo až kdesi v hrdle, keď sa pomaly vliekol tou dobre známou ulicou a potichu si opakoval adresu obchodu, ktorý Snape vo svojich poznámkach označil ako pomerne uspokojivý.

Jeho vlastná myseľ naňho priam bolestivo tlačila, mal pocit, akoby bol pripútaný k istej oblasti a urobiť čo i len krok vpred ho stálo veľmi veľa premáhania. Zdalo sa mu, akoby nebezpečenstvo naňho čakalo za každým rohom.

Musel si neustále opakovať.

Kráčaj dopredu a nezastavuj sa!

Nie je to ďaleko a všetko bude v poriadku, ak sa budeš držať cesty, ktorú si si zvolil.

Nič hrozné tam na teba nečaká, nespoznajú ťa...

A Harry si uvedomil, že je to to miesto zo Snapovej spomienky, ktorú mal možnosť naposledy vidieť.

Bol to presne ten istý obchod, z ktorého jeho mama vtedy vyšla a pred ním na ňu čakal Snape aj jeho otec.

Čo ho trochu upokojilo a kráčalo sa mu už omnoho ľahšie, keď myslel na to, že v tom obchode zrejme rada nakupovala Lili Potterová.

Pomaly vstúpil dovnútra a nejaký čas mu trvalo, kým sa zorientoval medzi jednotlivými regálmi a aspoň trochu sa uvoľnil pod vplyvom toho, že si ho nikto nijako zvlášť nevšímal.

Jedna z predavačiek práve pomáhala akémusi staršiemu pánovi nájsť jeho obľúbenú značku čaju.

„Nie, nie, myslím, že to to bolo určite tamto...“ oponoval jej, keď sa mu márne snažila vysvetliť, že ho práve teraz na predajni zrejme nemajú.

Okolo neho prebehol akýsi chlapček.

„Tom, stoj!“ jeho mama za ním kričala.

No on sa len usmieval a bežal ďalej.

No potom ho už jeho mama chytila a on sa pustil do plaču.

Harry sa snažil nevšímať si ten rozruch a nepovažovať nikoho z nich za priame ohrozenie svojej osoby.

Nakúpil.

Dalo by sa povedať, že bez väčších problémov.

Zaplatil muklovskými peniazmi, a s pomerne plnou taškou opustil obchod, prešiel cez cestu na druhú stranu ulice, búšenie srdca prestalo, keď to tam nejaký čas vydržal a aj podozrievavosť ho postupne opúšťala.

Cítil sa takmer ako kedysi, keď si ani v tých najhorších časoch, nepripúšťal podobné záležitosti.

Prežíval jeden z tých lepších dní a skutočne si prial úplne sa zbaviť toho nepokoja, ktorý ho sužoval.

Po návrate do Snapovho bytu, nazrel do schránky, odpoveď tam ešte nebola, neostávalo mu nič iné, len prekročiť ochranné kúzla v stúpiť do bytu.

A skutočne to aj tak urobil.

Severín ho privítal už pri dverách, a on sa postaral, aby sa mu doplnilo krmivo.

Aj Nyx sa už vrátila, takmer láskavo ho ďobla do prsta a priniesla potvrdenie o prijatí objednávky.

***

Prešiel týždeň.

O Snapovi nevedel nič nové a cítil sa kvôli tomu dosť zle.

Napísal mu už najmenej päťkrát, ale stále nedostal žiadnu odpoveď.

Chvel sa.

Mával záchvaty strachu a paniky, ktoré sa zvyčajne končili tým, že sa ocitol pri Snapovom hrobe.

A tak to bolo aj dnes.

Kľačal tam a díval sa na dátum jeho úmrtia, ktorý sa našťastie či nanešťastie vôbec nezmenil.

No aspoň sa mohol ubezpečiť o tom, že jeho zásah do minulosti nič nepokazil.

Aj tak sa však len ledva držal a prežíval asi to najhoršie obdobie od prepuknutia svojej choroby.

Možno by som tu mal ostať. Možno by som sa vôbec nemal vrátiť domov a počkať tu.

Čo ak sa to zmení, keď tu nebudem, a ja...

Bál sa, že tými listami mu ešte viac ublížil, že možno kvôli nemu nebude mať ani ten čas, ktorý mu bol nadelený.

Strácal sa a už viac nebojoval.

Ponoril sa do úplnej tmy, z ktorej nenachádzal východisko, pretože jeho jediná nádej bola zrazu preč.

A Harry nad sebou čoraz väčšmi strácal kontrolu.

 „Ste v poriadku...“ akási žena sa nad ním skláňala a on si ani nevšimol, kedy presne stratil vedomie.

„Áno, ja som...“ hlesol Potter potichu, neprijal jej pomoc, sám sa akosi dostal späť na nohy a čo najskôr od nej ušiel.

„Počkajte...“ volala za ním, ale on ju nepočúval, bola to susedka, poznal ju z videnia, mala tri deti a manžela (pomerne hlučného) a on práve teraz netúžil po jej spoločnosti o nič viac ako po spoločnosti iných osôb.

Ani presne nevedel, ako sa dostal domov, no akosi sa mu podarilo samého seba prinútiť, aby sa napokon vrátil späť.

Vstúpil do bytu, v ktorom vďaka jeho náladám vládli doslova bojové podmienky.

Sadol si na zem k prevrátenému kreslu a cítil ako sa kocúr pohol smerom k nemu.

„Nechaj ma na pokoji... nechaj ma...“  odháňal ho od seba, ostal tam sedieť a otupene hľadel do prázdnoty, ktorá sa rozprestierala pred ním.  

Poznámka: mala to byť príjemnejšia kapitola, ale vďaka istým veciam som trochu rozladená a keďže do tejto poviedky idú prevažne moje pocity, tak to zas tak dopadlo, ale snáď sa dočkáme aj tej ďalšej romantiky a tak...

7. kapitola

9. kapitola