Vtedy som mala ten pocit 14. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle
obsah: "Vtedy som mala ten pocit, že by som mohla byť pre niekoho dôležitá. A nemýlila som sa, ale všetko bolo napokon inak, ako som si pôvodne myslela."

varovanie: HET

 pre Farah a M.K. 

  poznámka: po mojej korektúre, ale bude ešte ďalšia.

***

„Myslím si, že je to úžasné, budeš predsa pracovať s ním...“ povedala jej Molly, počas toho nasledujúceho rána, keď riaditeľ celú školu informoval o tom, že Rokfort sa zapojí do tradičnej medziškolskej súťaže. Oznámil aj mená tohtoročných účastníkov.

To, že to bude Tom Marvolo  Riddle, nikoho neprekvapilo,  bol predsa aj naďalej najlepším študentom ,ale jej meno vyvolalo viac rozruchu než by považovala za vhodné. Mala chuť sa niekam schovať, keď všetci zrazu javili záujem o to, kto je tá Myrtla. Takmer nič nedokázala zjesť, jej lyžička len poskakovala v tanieri, keď s ňou zrazu chceli hovoriť ľudia, ktorí predtým okolo nej len tak prešli, akoby snáď bola duch. Olivia sa zdržala svojich poznámok voči jej osobe.

Jej mlčanie Myrtla považovala za pozitívnu reakciu.

Boli tu aj takí, ktorí jej gratulovali a sľúbili, že jej budú držať palce, čo bolo pomerne príjemné. Medzi nimi hlavne Molly, ktorá bola skutočne nadšená tým, že sa do niečoho takého jej kamarátka zapojila.

Myrtla sa pokúšala to všetko ustáť bez toho, aby čo i len pohľadom dotkla slizolinského stola. 

Predpokladala, že on už Slizolinčanov na túto novinku pripravil a nepochybovala o tom, že pred nimi nestratí tvár, ani keby pracoval s celou triedou dievčat podobných jej. Bola presvedčená o tom, že si s tým poradí. Radšej sa sústredila na svoje vlastné problémy.

„Nejde o nič vážne, skutočne budem len trochu pomáhať...“ snažila sa to všetko dostať na správnu mieru.

Ich stôl však bol čoraz toho večera jedným z najhlučnejších. A ona pocítila úľavu, až keď sa raňajky skončili a začalo vyučovanie, počas ktorého už nebudila toľko pozornosti, no aj tak sa za ňou ešte pár ľudí obzrelo a niečo si medzi sebou šepkali.

Schovala hlavu do knihy a pomaly prešla chodbou spolu so svojou triedou. Počas celého dňa však mala taký nepríjemný pocit, že každý si ju viac všíma, že hovoria len o nej. A keď prišiel čas na to, aby sa zastavila v knižnici, takmer ani nedýchala.

Dnes tu bolo akosi viac ľudí, než zvyčajne, a niektoré dievčatá sa netvárili práve prívetivo, keď okolo nich prechádzala.

Tom sedel neďaleko oddelenia s obmedzeným prístupom. Sklonený nad akousi knihou a vyzeral sústredene , samozrejme ako vždy neodolateľne. Pohľadom prešla po jeho perách.

„Tak si tu?“ oslovil ju chladne, bez náznaku záujmu, akoby sa díval na nejakú neživú vec.

„Áno...“ hlesla Myrtla.

Pokynul jej, aby si sadla na voľnú stoličku, tak to urobila, hodila tašku vedľa seba a snažila sa pôsobiť pokojne a vyrovnane. Čo bolo vždy to najťažšie s čím zápasila. Lebo kým jej matka bola prevažne chladná, ona to podľa otca dokázala poriadne roztočiť.

„Čím začneme?“ opýtala sa ho pomerne oficiálnym tónom.

Prekrížila si ruky. Na jeho tvári sa v krátkosti mihlo čosi ako pobavenie, no možno sa jej to len zdalo.

„Toto budeš potrebovať na to, aby si mohla pracovať na ďalšom hlavolame, ktorý podporí moje kúzlo...“ obratne k nej prisunul knihu. Čím jasne vyznačoval jej miesto v tomto projekte.

A ona cítila taký silný hnev voči nemu, až sa stôl začal takmer nepatrne chvieť.

Nejaký čas nacvičovala relaxačné dýchanie, čo našťastie pomohlo a ustúpilo to. Niektorí spolužiaci si to však všimli, no zjavne to považovali len za jej nervozitu z takéhoto stretnutia.

„Začni presne tu...“ ukázal Tom na príslušné miesto v texte, jeho ruka bola blízko, no nedotkol sa jej. A ona sa pritom cítila, akoby bola malé hlúpe dieťa, ktoré ani len nevie poriadne prelistovať knihu.

„Stalo sa niečo? Chceš snáď niečo povedať?“

„Nie...“ hlesla Myrtla napokon.

Počula však tlmený smiech a keď sa obzrela, všimla si, že sa na ňu dívajú, jeho kamaráti, alebo by snáď mala spomenúť to pravé meno, ktorým Tom tú svoju partiu označoval, nuž nazýval ich smrťožrútmi, aj keď sa to nesmelo spomínať a nikto to nedokázal vysloviť nahlas, bez toho, aby si nekoledoval o riadne problémy.

Hlavne preto, že tá partia nebola vôbec príjemná a sedeli pri vedľajšom stole, čo nepovažovala za veľmi bezpečné.  

Odvrátila od nich zrak, pomaly prikývla a pustila sa do čítania toho odstavca.

Nesmie sa ním nechať zlomiť. Ponížil ju pred nimi tým, ako sa k nej správal, ale ona mu nedovolí, aby sa tešil z jej bolesti.

Takže toto je to miesto, ktoré jej prináleží. Tom jej o tom hovoril, no bolo to omnoho strašnejšie, prežiť to na vlastnej koži a dívať sa do jeho očí, ktoré akoby ju vôbec nebrali do úvahy.

Cítila sa s ním zvláštne, akoby tohto Toma vôbec nepoznala a videla ho po prvý raz. Nebola si istá, či s týmto Tomom, dokáže spolupracovať. A ten tichý smiech zabíjal niečo v nej, tú časť, ktorú považovala za posvätnú.

Dlho trvalo, kým sa jej podarilo potlačiť to nepríjemné rozrušenie, nepochybne pod vplyvom knihovníčky, ktorá ich upozornila na prílišný hluk.

Myrtla si prečítala ten prekliaty odstavec. Prezrela si ho veľmi pozorne a položila otázku, krutú, takmer akoby ho skúšala, či tomu skutočne rozumie, tak veľmi ako to on sám práve teraz prezentoval. A on jej nanešťastie podal pomerne dobre zrozumiteľnú odpoveď.

Takto to pokračovalo celých šesťdesiat minút.  Nikdy tak veľmi netrpela, ako počas tej hodiny, keď tam sedela s ním. Nikdy si tak veľmi neželala, aby ho dokázala nenávidieť.

predchádzajúca časť     nasledujúca kapitola