Vtedy som verila 1. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 pre Farah

„Dobre, odkážem vám, keby náhodou...“ ani to nestihla dopovedať a už boli preč, nezdalo sa, že by im na tom skutočne záležalo.

Zaváhala.

Možno by aj ona mala odísť.

Prečo si myslí, že ju práve on bude počúvať?

Očividne o niečo také nemá záujem.

Tiež je jedným z nich.

Z tých, ktorý veria, že takí ako ona nemajú právu študovať mágiu.

Tak to bola pravda, že sa z neho stal lord Voldemort, už to nebola len prezývka, to bolo jeho meno, pod ktorým ho svet nepochybne bude poznať, kým to druhé zrejme časom upadne do zabudnutia, lebo to bolo po dlhom čase, čo vôbec použil to meno, s ktorým na Rokfort prišiel a nie svoju prezývku, ktorá sa s jeho osobou spájala viac-menej automaticky.  

To, že vyhodil hlavne tých s menej významných pôvodom bolo viac než zjavné, čistokrvní tam ostali bez ohľadu na ich predchádzajúce hodnotenia, to vedela veľmi dobre a musela mu to zazlievať, hlavne preto, že očividne ešte nedospel dostatočne, aby sa zbavil tých zbytočných predsudkov.

Niekde hlboko v jej línií bol čarodejník alebo čarodejnica, vďaka, ktorému sa u nich čas od času objavovali magické schopnosti, jej teta o tom v dome zanechala pár záznamov, Myrtla dokonca toho svojho predka vypátrala, nebol nijako významný, len jedno z tých bežných mien, ktoré už dnes nič neznamenalo, no stačilo to na to, aby sa tie schopnosti v jej rodine prejavovali, nie tak pravidelne ako v čarodejníckej, no nebol najmenší dôvod na to, aby sa kvôli tomu cítila menejcenná.

Nutkanie ísť si po svojom bolo aj v jej prípade veľmi silné, no vedela, že ak teraz cúvne, už sa nedokáže opäť vrátiť, musí to prekonať teraz, alebo sa navždy vzdať svojho sna, na tú druhú možnosť však nebola pripravená a keď sa tie dvere napokon otvorili a jej spolužiaci vyšli von z učebne, pomaly vošla dovnútra a snažila sa ignorovať svoje srdce, ktoré povedzme, že práve teraz bolestne pripomínalo to, že žije.

 „Pán profesor, mohla by som s vami hovoriť...“  opýtala sa mladého profesora Obrany, ktorý si práve bral zo stola svoje veci. Jej hlas znel zrazu slabo, takmer akoby strácal na intenzite, pri pohľade naňho sa z jej vytrácala tá istota, ktorú v sebe našla, keď bola nútená opustiť jeho triedu a spamätala sa zo šoku.

Pomaly sa obrátil k nej a pozrel na ňu. Hľadel na ňu, akoby ju videl po prvý raz, akoby na nej nenachádzal nič známe.

V jeho pekných očiach rezonoval stále ten istý chlad. A ona sa pod jeho pohľadom cítila malá a nepatrná, ako to dievča, ktorému sa posmievali, ako to dievča, ktoré mu verilo a snažilo sa  s ním zblížiť.

Tá Myrtla, ktorú tisíckrát prekliala, tam zrazu niekde bola, len preto, aby ju ona sama mohla poslať preč.

Zmizla takmer ako duch minulých čias, ktorým bola.

„Chcem s vami hovoriť o vašich požiadavkách o tom, či by nebolo možné ich prehodnotiť, tento predmet... váš predmet je dôležitý pre moju ďalšiu budúcnosť a bola by som rada, keby sme sa o tom pozhovárali, ak by to bolo možné... “ dodala napokon už omnoho sebaistejšie a hlasnejšie než na začiatku.

„Áno, iste, slečna Warrenová, môžeme sa o tom pozhovárať v mojej pracovni...“ súhlasil a stále sa na ňu díval, jeho pohľad priam cítila a bolo to niečo tak dôverne známe, čo predtým bolo súčasťou potešenia, to že sa na ňu díval, to že si ju všimol, keď to urobil predtým.

Pokynul jej, aby ho nasledovala po schodoch, ktoré viedli do kabinetu Obrany, prepojeného s učebňou, pomerne tesne.

V blízkosti jeho osobných priestorov, na ktoré sa takpovediac snažila ani len nemyslieť. Nikdy tam samozrejme nebola, no kabinet už predtým navštívila, keď robila dodatočné práce pre predchádzajúceho profesora, aby mala viac bodov, keďže s praktickou časťou to bolo vždy o dosť horšie, aspoň v jej prípade.

No teraz mala pocit, akoby vstupovala na úplne nové miesto, akoby každý jeden krok smeroval ďalej od bezpečných miest.

A to ticho, prerušované, iba zvukom ich krokov, v nej vyvolávalo túžbu utiecť, ktorú prekonávala len s veľkým sebazaprením.

Tom jej otvoril dvere a nechal ju prejsť a potom ich za nimi zavrel.

Ten zvuk ju prinútil, aby pevnejšie zovrela svoje knihy, ktoré doteraz nepustila z rúk, pretože si ich potrebovala niečím zamestnať.

Mala možnosť vstúpiť do pomerne strohej miestnosti, v ktorej bol dominantný hlavne starožitný stôl.

Všetko ostatné vzbudzovalo dojem priam krutého minimalizmu. Akoby tu všetko do seba zapadalo no zároveň, pôsobilo chladne a priveľmi neosobne. Nebola tu jediná vec, ktorá by nesúvisela so štúdiom samotným, nič vlastné a osobité, nič z toho čo by prezrádzalo čo i len náznak hlbšieho záujmu o niečo mimo zvyčajného vyučovacieho procesu, žiadne obrazy, žiadne fotky.

Príliš čisté, príliš nevyužité.

No on tu aj tak vyjadrený, bol niekde, áno, medzi riadkami by mohla nájsť jeho vplyv.

Všetko bolo ukryté, neviditeľné bežným okom, ona sa na to dívala takmer, ako na jeden z tých obrovských hlavolamov, ktoré ju vždy potrápili, keď sa nimi nechala strhnúť a nenašla nič kľúčové, čo by ju priviedlo k pravému riešeniu ukrytému pod povrchom.

Keby ho chcela nájsť, dokázala by to, samej sebe však zakázala v tom pokračovať. 

ďakujem farah aj za obal k poviedke, fakt sa mi veľmi páči a môžete ho teda vidieť aj tu... To bude fakt krásna kniha z toho.

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola