fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
pre Farah
„Sadnite
si, slečna Warrenová...“
Jeho
hlas, akoby bol tým impulzom, ktorý ju prinútil opäť sa naňho pozrieť.
V tom
čiernom profesorskom habite, by nemal vyzerať tak dobre, nemal by vzbudzovať
strach a zároveň, zároveň ten pocit blízko túžby, ktorý ona sama v súvislosti
s ním znovu netúžila objaviť. Nepochybovala o tom, že by to znamenalo
koniec jej pokojných dní.
„Ďakujem,“ hlesla znepokojene, sadla si na
stoličku, ktorú jej ponúkol, čiastočne ešte stále ovládaná strachom, ktorý v nej
prebudil on.
Vrátil
sa k stolu a tiež si sadol na svoje miesto.
Všimla
si prsteň, pomerne masívny s hadím vzorom a čiernym kameňom,
hypnotizovala ten chladný tvar uprostred pohľadom, tak aby sa nemusela opäť
pozrieť naňho, čelila radšej chladu toho šperku.
Aj
napriek tomu chladu a neprístupnosti, ktoré ho obklopovali takmer ako
neviditeľná ochrana, cez ktorú nikto nemohol preniknúť.
No
netrvalo dlho a musela mu opäť hľadieť do očí, ak chcela dosiahnuť to, čo
si zaumienila. Aj keď jej kvôli tomu šlo srdce opäť vyskočiť z hrude a priala
si byť kdekoľvek inde len nie v tej miestnosti.
Nie
s ním.
Nie
osamote.
Cítila
ako sa jej ruky začali chvieť, položila si knihy na kolená a pevne zovrela
okraj jednej z nich.
„Takže vy máte záujem patriť do mojej triedy,
aj napriek tomu, že očividne vaše vedomosti nie sú dostatočné na to, aby ste
splnili moje požiadavky? Mám to chápať tak, že napriek tomu na tom trváte?“ zrejme
čakal, že sa zlomí, nebolo v ňom ani len najmenšie zľutovanie, cítila to a nebolo
jej umožnené ani na chvíľu o tom pochybovať.
Zhlboka
sa nadýchla.
„Áno,
pán profesor, ako som vám už povedala, chcem patriť do vašej triedy...“ pevnejšie
zovrela okraj tej knihy, takmer, akoby pre ňu bola poslednou záchranou.
Ticho.
To
ticho, ktoré delí jeden úder od druhého, jednu cestu od druhej.
Ticho
medzi jedným životom a tým druhým.
Možno
by ju mal prepustiť a nechať jej sny zhorieť, možno to bude tak najlepšie,
ak to napokon urobí.
No
zabíjalo ju pomyslenie na to, že nebude môcť robiť to v čom je skutočne
dobrá, že trvalo tak dlho, kým to našla, kým si získala svoje miesto a zrazu
by to malo byť akoby mávnutím prútika preč, zabudnuté, navždy premárnené.
A čím
dlhšie bola v zajatí toho ticha, tým viac v nej rástlo to nebezpečné
napätie. Spojené s istotou, že sa blíži čas ďalšieho poníženia, ďalšieho
výsmechu, ktorý by v nej zanechal tie prázdne miesta, ktoré nebolo možné
ničím vyplniť.
„Tak
dobre, slečna Warrenová, môžete navštevovať moje hodiny, povedzme, že vo vašom
prípade urobím výnimku, samozrejme za istých podmienok...“
„Akých
podmienok?“ hlesla znepokojene.
Čo
ak by chcel... čo by urobila, keby...
„Budete mi musieť dokázať, že na moje hodiny
patríte, povedzme, že práve teraz od vás budem chcieť kúzlo vyššej úrovne,
náročné na prevedenie, s ktorými podľa hodnotenia od predchádzajúceho
profesora máte značné problémy. Môžete si vybrať, čokoľvek čo je vám blízke...
a čo by sa dalo ohodnotiť...“
Kúzlo
vyššej úrovne.
Samozrejme,
že mal na mysli mágiu a nič viac.
A ona
bola hlúpa, ak si myslela, že by od nej chcel, aby... žeby práve od nej chcel.
Nič
to však nemenilo na tom, že ju teraz vskutku zrejme dostal.
Vyššia
mágia bola vskutku jej slabosťou.
Nikdy
s ňou nemala dobré skúsenosti a takmer ju opustila odvaha.
„Pane,
ja...“
„Máte
čas, pokojne o tom porozmýšľajte...“
