Pradiarska ulička 27. kapitola

na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika

obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

 bez korektúry
vznikol mi zvláštny nesúlad, vo worde mám menej kapitol než tu... 

 Pre profesor, Mononoke.

Začalo sa druhé pojednávanie.

Harry opäť stál pred tými dverami, ktoré ho predtým veľmi znepokojovali. Tentoraz aj s reportérkou s Denného Proroka.

„Stále trváte na tom, že Severus Snape by mal byť zbavený všetkých obvinení súvisiacich so smrťožrútstvom?“

„Áno, trvám na tom, viac než kedykoľvek predtým, som presvedčený, že tento súd by mal prihliadnuť na isté okolnosti, o ktorých sa ešte bude hovoriť vo vnútri. Viac vám toho nemôžem povedať, verím, že spravodlivosť bude vykonaná v najbližšom čase...“ vyhlásil pomerne pokojne a vrátil sa späť k svojim priateľom.

„Výborne, Harry...“ potichu ho pochválila Hermiona a aj Ron uznanlivo kývol hlavou.

Harry ani nevedel, kde sa v ňom zobral ten pokoj a optimizmus, si už zvykol na ten tlak spojený s tými pohľadmi, adresovanými len a len jemu, lebo odpovedal na otázky osôb, ktoré sa k nemu dostali, pomerne bez problémov.

Pasca sa zatiaľ nespustila, ani jedna a on bol zatiaľ spokojný a vyrovnaný s tým, že bude musieť absolvovať všetky tie rozhovory a podobné záležitosti.

„Opäť je z teba hviezda, Potter, dalo sa čakať, že na to opäť skočia a padnú ti k nohám...“  našiel si ho aj Draco Malfoy.

Nemienil si nechať ujsť pokračovanie procesu a zrejme nemal nič iné na práci, len ho podpichovať.

Harryho hnevalo, že používal ten starý spôsob, ktorým ho Severus kedysi vyvádzal z miery.

Nemal rád, keď ho tak oslovoval, cítil sa vtedy, akoby si sám pripísal zásluhy, na ktoré nemal nárok. A hneď si preňho pripravil aj adekvátnu odpoveď: „Staraj sa o seba, Malfoy, ak nechceš, aby som ti pripomenul tvoj vlastný pobyt na tej stoličke... Ešte ani nevychladla...“

Draco položil ruku na jeho plece. Neodtiahol sa, zaujímalo ho, čo urobí, aj keď to v ňom vyvolalo istý náznak znepokojenia, že práve on sa na verejnosti dopustil takéhoto priateľského gesta, ktoré nepochybne bude na stránkach všetkých novín.

No zrejme to bolo jeho cieľom, keďže práve teraz skôr potreboval kladnú publicitu, ani jeho život nebol ľahký, kvôli tým predošlým prehreškom a nepochybne preto sa tak ochotne angažoval práve v tomto prípade, ak už pre nič iné aspoň preto, aby mal z toho podľa Harryho názoru osobný prospech tohto druhu.

„Len pokojne, Potter, nič v zlom, len som chcel, aby si sa zbavil toho napätia, minule to s tebou nevyzeralo dobre... To zdá sa mi, že si to už skutočne opäť ty, už som sa začínal vskutku obávať, že to s tebou bude opäť ťažké...“  stiahol svoju ruku a vrátil sa späť k svojej snúbenici.

Mimoriadne peknej čarodejnice s čistokrvnej rodiny, v ktorej spoločnosti sa začal objavovať čoraz častejšie.

A potom sa tie dvere opäť otvorili a oni vstúpili dovnútra na čele s Abeforthom, ktorý bol ešte stále nahnevaný na to, že ho porovnávajú s jeho bratom, hlavne kvôli tomu sa teraz tváril omnoho prísnejšie než to mal vo zvyku jeho slávnejší brat.

Harry bol rozhodnutý bojovať. Nechcel, aby všetka príprava a čas, ktorý tomu venoval vyšli nazmar.

***

Ďalšie dva procesy prebehli v pomerne pokojnom duchu, aspoň Harry to tak zhodnotil po ich absolvovaní. Nestalo sa už nič neočakávané, nedošlo ani k otvoreniu ďalších pascí, po tej poslednej sa cítil úplne inak, akoby jej spustenie v ňom uzatvorilo tie ťaživé záležitosti, a výsledok toho posledného tretieho, s ktorým sa práve vrátil domov, bol preňho rozhodne dôvodom na radosť.

Cítil sa lepšie, aspoň čo sa týkalo jeho zranení z boja s Temným pánom. A dnes bol definitívne jeden z tých lepších dní.

Severus Snape bol zbavený všetkých obvinení a postupne mohli začať pracovať na tom, aby sa mohol vrátiť späť do života. Samozrejme nie hneď, ako mu bolo vysvetlené, bolo nutné, aby prešiel aspoň nejaký čas, najmenej dva až tri mesiace a bolo nutné sa na to pripraviť postupne, pretože potrebovali aby mal ich príbeh reálny základ.

V jeho prípade to však znamenalo, že presne takú dlhú dobu strávi bez svojho priateľa, keďže v tejto kritickej dobe, ak by ich spolu nachytali skôr než prejde určitý čas, jeho svedectvo by mohlo byť označené za nehodnoverné, už len preto, lebo tajil dôležité informácie pred úradmi, stále tu boli ešte isté hlasy, ktoré sa ozývali v neprospech jeho priateľa a práve hodnovernosť jeho tvrdení a to, že verejnosť verila v jeho bezúhonnosť mu dosť pomohlo v tej počiatočnej fáze, keď musel napokon pred všetkými svedčiť práve on, ako kľúčová osoba v celom tomto prípade.

Dovtedy, kým prišiel na rad si už zvykol na atmosféru v sieni a pokračoval v myšlienkových cvičeniach, ktoré mu napokon umožnili podať ucelenú výpoveď. Jej kópia bola zverejnená aj v novinách a bola považovaná za jednu z najemotívnejších obhajob v poslednej dobe. Utíšila aj ten nepríjemný tlak so strany verejnosti, zlatý chlapec bol na jej základe očividne v poriadku a opäť v neho začali veriť, na čom si on sám vôbec nezakladal, no uznal, že je to potrebné.

Staral sa o seba a snažil sa byť silný, chodil von a robil všetko pre to, aby pôsobil normálne a absolútne spokojne.

Svoju liečbu neprerušil, profesor mu stále posielal elixíry, určitými bezpečnými cestami a Harry mal na chladničke nalepený rozsiahly návod k ich použitiu s dosť podrobnými inštrukciami, ktorý si vo voľnom čase spracoval on sám, podľa Severusových poznámok.

Jeho priateľ mu veľmi chýbal, snažil sa niečím neustále zamestnávať, aby nemyslel na to prázdne miesto, ktoré po ňom ostalo.

No predsa len mal istú útechu, aspoň v podobe Severína, ktorý sa opäť objavil na jeho prahu, počas toho prvého a zrejme najťažšieho týždňa po profesorovom nútenom odchode.

Pomohol mu prekonať tú prvú búrku, a práve teraz bol opäť pri ňom a on ho jemne hladil po hlave a počúval ako spokojne pradie. Bol rád, že sa mu potom ich poslednom časovom výlete nič nestalo, Severus mu osobne nevedel nikdy presne objasniť Severínovu existenciu a netušil, ako sa dostal do jeho bytu, ani kto nastavil kúzla, určené na jeho kŕmenie. Bola to jedna z tých záhad, ktoré ani jeden z nich nedokázal dosiaľ objasniť a ani Severín im v tomto prípade nebol veľmi nápomocný.

„Vyhrali sme, konečne sme vyhrali...“ oznámil mu to, keď si vzal zvyčajnú dávku elixírov, najedol sa a zapadol do svojho obľúbeného kresla. A ukázal mu aj Merlinov rád prvého stupňa, ktorý pre Severusa priniesol.

Tešil sa na to, ako mu ho odovzdá a prial si, aby to mohol urobiť čo najskôr, zatiaľ preňho našiel predbežné miesto na kozube.

„Oslávime to až po Severusovom návrate, lebo chcem, aby šiel s nami, už ho viac nenechám samého...“ ďalej sa zhováral s kocúrom, ktorý sa tváril mimoriadne vážne, no nechával sa aj naďalej hladiť.  

„Aberforth mi síce povedal, že aj on má spoločnosť, no nevysvetlil mi presne o čo ide...“

Harry sa toho trochu obával, lebo nevedel, čo si má o tom myslieť.

***

 „Dračie mláďa, radšej tam nelez, len pomaly...“ napomenul Severus Snape to drobné červeno-biele stvorenie, ktoré liezlo po stole a pomerne ochotne sa nechalo chytiť do jeho rúk.

Nechcel, aby mu rozsypal bylinky, ktoré si tam položil, a chystal sa ich sušiť, keďže mal v úmysle pokračovať v skúmaní, ak už nič iné, aspoň sa venoval elixírom, na ktoré mal viac času než by si prial.

Nepochybne pod vplyvom absencie iných ľudských bytostí, dovolil, aby to tvrdohlavé dračie mláďa ostalo v jeho dočasnom úkryte, našiel ho tam, hneď po svojom príchode a zvažoval čo by mal urobiť. Šlo o malú a pomerne vzácnu rasu, ktorá sa už vyskytovala len na určitých miestach a podľa Aberfortha to bol vskutku zaujímavý exemplár.

Severus jeho nadšenie nezdieľal, no oceňoval isté zložky, ktoré mohli byť použité do elixírov, keďže draky boli vskutku stvoreniami prekypujúcimi mocnou mágiou a tento malý druh jej mal takmer na rozdávanie. No nebolo to tak, že by si na jeho prítomnosť zvykol okamžite a že by ho akceptoval ako svojho spoločníka hneď od začiatku, samozrejme prvé čo urobil potom, ako sa spamätal zo svojej slabosti bolo to, že sa chystal toho tvora nemilosrdne vyhodiť, no bolo to omnoho ťažšie než sa zdalo a drak sa aj napriek tomu, ako často ho vyhadzoval von pravidelne vracal späť, niekedy aj v dosť zlom stave, tak ako tomu bolo dnes...

A bolo viac než zjavné, že nemá medzi dospelými drakmi dobré miesto, lebo často mal na sebe stopy po ich pazúroch...

Rukou sledoval kresbu tých tvrdých bielych šupiniek, ktoré tvorili ostrý vzor na drakovom chrbte.

Dovolil mu to až po istom čase, ktorý strávil nedobrovoľne v jeho prítomnosti. A to, že sa svojím spôsobom zblížili naznačovalo aj to, že ho viac neplieskal ostrými krídlami do tváre, čo profesor elixírov dokázal vskutku oceniť.

Odpoveďou na tento dotyk bolo v jeho prípade mierne pootočenie hlavy a zvedavé trhnutie pazúrikmi, ktoré našťastie nezachytili jeho ruku, ale dotkli sa rukavice s dračej kože, ktorú si od Aberfortha osobne vyžiadal, aby mal proti tomu tvorovi aspoň nejakú vhodnú zbraň, keďže jeho pancier bol už teraz odolná voči väčšine kúzel.

Nejaký čas mu trvalo, kým sa naučil to dračie mláďa správne držať a kým si zvykol na istý druh nebezpečnej rutiny spojenej s divokým drakom, ktorý jeho chatku považoval za svoj domov.

A práve teraz, keď sa ozval signál sa priam nekontrolovateľne rozbehlo po jeho ruke a ukrylo sa v jeho habite, s čoho vôbec nemal radosť. Lebo vedel, že ak sa ho pokúsi násilím vytiahnuť začne škriabať, čo mu by sa podľa možnosti rád vyhol.

Preto radšej privítal svoju návštevu s prútikom pripraveným, pre prípad, že by šlo o osobou, ktorá by sa ho pokúsila ohroziť.

Bol to len Aberforth.

Po hesle a kontrole ho vpustil dovnútra.

Nebolo na tom nič zvláštne, to bola už len tá bežná rutina spojená s jeho príchodmi, ktoré neboli nikdy tak celkom naplánované.

„Ako sa má, Potter?“  nič ho nezaujímalo viac než on, dokonca ani ten dračí problém, ktorému ešte stále musel čeliť.

„Zvláda to lepšie, než sme čakali. Odviedli ste dobrú prácu, Snape...“  po jeho pochvale, drak povzbudený hlasom druhého muža opustil Severusov habit a pozdravil návštevu tým, že vypustil pár iskier, ako mal vo zvyku, keď bol s niečím mimoriadne spokojný. 

26. kapitola 

28. kapitola