obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Mononoke, Michalette.
Fred a George našťastie zareagovali dosť pohotovo, sadli si k Snapovi z druhej strany
ani chvíľu neváhali a tvárili pritom, akoby to bola tá najprirodzenejšia
vec na svete. A tým, že to urobili sa tváre mnohých prítomných uvoľnili,
akoby snáď mysleli, že je to súčasťou ich vzájomnej dohody. Nebolo to tak, no
Harry im bol vďačný za to, že tu urobili a podporili ho takýmto spôsobom,
nepochybne verilo tomu, že on vie čo robí, aj keď tomu niekedy neveril on sám.
Len Sirius naňho hľadel takmer tak, akoby ho zradil. Pohľadom
prechádzal po ňom a po profesorovi Snapovi, akoby sa snáď obaja dopustili
niečoho mimoriadne neprijateľného.
Necítil sa kvôli tomu dobre, znervózňovalo ho to, no nemienil
opustiť miesto, ktoré si vybral. Chcel ostať pri svojom... nevedel práve teraz,
akoby mal profesora Snapa vlastne nazývať, stačilo mu len to, že práve pri ňom
cítil tú istotu, ktorá sa v jeho mysli nespájala s ničím iným, len
s jeho prítomnosťou a ani Snape nijako nekomentoval to, že si to
miesto vybral, čo v ňom samom vzbudzovalo ten dojem, že je s jeho
rozhodnutím nadmieru spokojný. Zrejme až príliš ako sa mal možnosť presvedčiť.
„Čo je, Black? Nevieš
snáď obsedieť, už to trvá až príliš dlho...“ posmešne sa ho opýtal profesor
Snape, ktorého jeho pohľady ani trochu nedojímali.
„Lepšie urobíš, Ufňukanec, ak ma necháš na pokoji, len tak ľahko ti to neprejde, viem, že niečo
tajíte, že zase spriadate plány a my ostatní máme ako vždy len mlčať
a čakať na vaše rozhodnutie, kde je Dumbledore, čo vlastne robí? Chceme
počuť odpovede... A prečo ty vôbec doprevádzaš, Harryho... Harry má svoju
rodinu tu, ja som mal byť jeho opatrovníkom...“
„Áno, Black mal, tak ako si správne podotkol, malo to tak
byť, ale nie je... A radím ti, aby si pri mojom oslovovaní používal moje
priezvisko, ak nechceš, aby sa niekto postaral o...“ neváhal mu to pripomenúť
profesor Snape.
„Myslím, že najlepšie bude, ak prejdeme k téme, ktorú
sme mali prebrať s Harrym...“ navrhol pán Weasley, ktorý si vzápätí sadol na to
uvoľnené miesto k Siriusovi, nepochybne preto, aby ho mal pod kontrolou,
pre každý prípad, keďže to vyzeralo tak, že aj on sa už začínal obávať toho, že
ich vzájomná nevraživosť prerastie do fyzickej konfrontácie, po ktorej nikto
z nich netúžil.
„Domnievam sa, že to bude to najvhodnejšie riešenie, no
predtým než prejdeme k tejto záležitosti, dovoľte mi pripomenúť,
Dumbledorove slová, ktoré zrejme bude nutné ešte raz zopakovať, skôr než sa
posunieme ďalej...“ navrhol Snape chladne.
Pán Weasley prikývol a aj ostatní vyjadrili svoj súhlas,
len pani Weasleyová sa tvárila dosť znepokojene.
„Severus, ak je to nutné, žiadam ťa vynechaj záležitosti,
ktoré nie sú vhodné pre...“ pohľadom prešla po svojich synoch a po Harrym.
„Áno, isteže, áno...“ ubezpečoval ju o tom profesor.
Tentoraz bol prekvapený Harry, tým ako pani Weasleyová
oslovila jeho povedzme, že spoločníka. A zaumienil sa jej na to, že sa jej
spýta, či ho pozná bližšie alebo je to len jej spôsob, ako si aj k nemu
nájsť cestu.
„V týchto časoch je nutné konať tak, aby sme minimalizovali
riziko a zvýšili naše šance na úspech, a práve preto je nutné urobiť
isté opatrenia, nie práve najpríjemnejšie, no nepochybne v mnohých
ohľadoch lepšie, než bolestivá smrť...“ odcitoval Snape, zrejme to, čo mu
prikázal povedať Dumbledore ostatným.
„Až príde čas dozviete sa veci, ktoré by vás teraz už len
zaťažovali a bránili vám v plnení iných závažných úloh, ktorými sa
rád zaoberá v tomto období...“ dokončil Snape tú myšlienku, ktorú zrejme
všetci potrebovali počuť.
A po týchto slovách, ktoré zrejme definitívne uzavreli
tú prvú časť schôdze, bola všetka pozornosť opäť upriamená na Harryho.
„Hovorí sa o tom, že Temný pán, že niečo chce... že má
plány, ktoré v sebe zahŕňajú použitie starej mágie... a jeho
momentálna nečinnosť je len dôsledkom akýchsi zvláštnych rituálov, ktoré
vykonáva, chceli by sme vedieť, či... či si cítil niečo, čo by mohlo...“
pokračoval tentoraz Sirius, ktorému zrejme pripadla tá úloha, rozobrať túto
záležitosť.
„Nie, necítil... aspoň nič mimoriadne...“
Stará mágia, ktorú už teraz poznal trochu viac a vedel
aj, že obeta v jej prospech jeho samého zachránila, to že Temný pán skúša
niečo týkajúce sa nej, to bolo rozhodne dôvodom na znepokojenie.
No táto časť jeho konania, akoby nebola jemu celkom
prístupná, aspoň nie do takej miery ako čakal.
Mal sny, znepokojivé priam kruté, no nedokázal v nich
nájsť žiadnu súvislosť s tým, čo práve Sirius povedal.
Mrzelo ho to, že im nemôže pomôcť, že nemôže urobiť viac
aspoň čo sa týkalo v tejto oblasti.
„Tak to zrejme vyzerá tak, že týmto sme na dnes skončili...
nejaké ďalšie návrhy, pripomienky...“ pán Weasley prešiel pohľadom po všetkých
zúčastnených a nepochybne mal v úmysle schôdzu aj ukončiť.
A keďže nikto iný si nevzal slovo, už to tak aj začínalo
vyzerať.
„Ja chcel by som ešte hovoriť o tej žene, o Helen
Greengrassovej... a o tom, akoby sme jej mohli pomôcť... ona...“
začal Harry, aj keď vedel, že zvádza márny boj, v ich tvárach bola vpísaná
len ľútosť, len akási neochota hovoriť o osobe, ktorá už bola považovaná
za obeť jeho hier.
***
Pocítil úľavu, keď sa vrátili do Snapovho bytu a keď bola
jeho ochrana opäť rozšírená a on si mohol sadnúť do jedného z tých
kožených kresiel pri krbe.
Mal za sebou pomerne príjemný večer, jeho krstný otec opäť
príjemný a zhováral sa s ním o všetkom možnom, všetko bolo
takmer ako predtým, ale aj tak mu niečo chýbalo, niečo veľmi dôležité, no
zatiaľ ešte nebol pripravený to pomenovať pravým menom a prijať.
„Pane...“ oslovil svojho profesora, ktorý bol práve teraz
k nemu obrátený chrbtom. On na večeru neostal, opäť sa vrátil poňho až
omnoho neskôr, Harry sa už takmer obával toho, že nepríde.
Inokedy by ho to, že strávi noc u Siriusa vôbec
neznepokojovalo, no tentoraz sa nemohol ubrániť akejsi zvláštnej tiesni, akej
si zvláštnej obave, že on bude sám, ak... a opäť sa v ňom otvorila
akási jemu vlastná obrana, ktorá mu naopak ťukala takmer až na čelo
a tvrdila, že robí niečo zlé, že by takto nemal myslieť na svojho
profesora, že nezáleží na tom, či bude sám alebo nie, on by sa predsa nemal
starať o to, ako sa cíti.
„Áno, Potter...“ Snape sa pomaly obrátil k nemu.
„Ja chcel by som... chcel by som, aby...“
„Čo by ste chceli, Potter...“
Sklopil zrak.
„Pane, ja... som rád, že ste sa po mňa vrátili... chcel by
som, aby ste vedeli, že...“
„Bola to moja povinnosť, Potter, ešte neprišiel čas na to,
aby ste sa tam zdržali dlhšie, stále máme ešte dosť veľa práce, kvôli vaším
zjavným nedostatkom v istých oblastiach...“
Po Harryho tvári prebehol jemný úsmev.
„Na čo zas myslíte, Potter....“
„Na nič konkrétne, pán profesor....“ ubezpečoval ho možno až
príliš rýchlo.
