Pradiarska ulička 38. kapitola

 na motívy filmu: "Dom pri jazere"
varovanie: romantika



obsah: po vojne sa Harryho vzťah s Ginny rozpadá, Harry je po vojne traumatizovaný a neschopný vrátiť sa do bežného života, hľadá si nejaké miesto, kde by mohol aspoň na chvíľu uniknúť pred všetkým a zotaviť sa bez toho, aby od neho stále niekto niečo žiadal, preto si vyberie muklovskú agentúru...

Z ponuky si zvolí Pradiarsku uličku, byt Severusa Snapa.

poznámka: som chorá, otec ma privádza do šialenstva tesne pred Vianocami, strácam s ním nervy, ale adventný kalendár, keď som ho už začala, tak ho dokončím tak či tak...  a aj napriek všetkému budem mať dobrú náladu, aj keby čo bolo... Dneska som sa zas musela pustiť do boja a isté veci mu vypichnúť, lebo zjavne nechápe, že všetkých ničí, áno chápem, že trpí, ale skrátka už toho bolo dosť, jeden rok trpieť, dobre, další rok NIKDY... budem sa brániť...

 Pre Abequa, Mononoke, Achája.

Oheň oživovaný mágiou, ďalej praskal v krbe, Harry ležal pri svojom partnerovi, opretý o jeho plece, schúlený pri ňom, takto sa mu to páčilo, to bolo presne to, čo potreboval po náročnom dni.

Sem-tam prebleskla akási zablúdená iskra, akýsi neurčitý tvar kdesi na pozadí. Ochranné kúzla sa si s ňou však pomerne rýchlo poradili. Snape ich momentálne preladil tak, aby sa zaoberali aj detailmi, ktoré by inak prehliadli, za čo mu bol Harry vďačný, lebo sa mu vôbec nechcelo vstávať.

Po ich dlhom a pomerne ťažkom rozhovore zotrvávali v príjemne návykovom tichu, počas ktorého Harry o všetkom ešte raz pouvažoval. Čiastočne takmer až v polospánku spôsobenom tým príjemným teplom a praskotom ohňa, podliehal tomu dojmu, že všetko dobre dopadne, napokon áno, prial si tomu veriť viac než kedykoľvek predtým.  

Cítil partnerovu oporu, jeho blízkosť, ktorá v ňom samom vyvolala pocit bezpečia.

Potom všetkom, čo mu čelil mu to pripadalo ako vyslobodenie, nič ho nemohlo zbaviť toho presvedčenia, že nájde vždy domov, tam kde bude aj on. A nehrozí mu, že by sa mohol začať nudiť, keďže ich rodina sa pomaly začínala rozrastať.

Zaregistroval mierne prísny pohľad mačacích očí, Severín strčil hlavu do dverí, no neodvážil sa prejsť okolo poskakujúceho draka. Jeho lovecké inštinkty v kocúrovi zrejme prebúdzali jeho vlastné a aj keď bol v mnohých ohľadoch neobyčajný, stále tu boli isté oblasti, v ktorých patril k príslušníkom svojho druhu, ktorý draky nepochybne zrejme nemali príliš v láske.

A takisto aj švihnutie chvosta, ktoré znamenalo, že Aileas je pripravený opäť vyraziť do boja, s nábytkom a inými vecami, ktoré by sa mu relatívne mohli postaviť do cesty.

Severus zdvihol jednu z rúk a upútal drakovu pozornosť, zrejme v tej pravej chvíli, mláďa zaujalo miesto neďaleko Harryho a zložilo si hlavu do jeho lona, keďže on bol práve teraz najbližšie pri Severusovi.

A on videl ako ruka jeho partnera klesla na drakov šupinatý chrbát, ktorý bol už poriadne tvrdý, ako mal aj Harry možnosť zistiť.

A Harry vskutku chápal, prečo má Aileas tak rád Severusa aj on podliehal tomu, čo nebolo možno až tak veľmi viditeľné navonok, no on sám si nevedel predstaviť, že by to teraz s ním nebol, po všetkom čo sa stalo, si ani nevedel predstaviť akoby prekonal stratu takéhoto druhu.

Aj on mu ponúkol svoju podporu a pochopenie. Severus kvôli nemu bojoval a Harry chcel bojovať zaňho, vždy a za každých okolností. Aj napriek tomu, že sa len veľmi pomaly vyrovnával s tým, čo ešte bolo nutné urobiť kvôli vojne a postupne chápal, že obete sa nemusia týkať len smrti ale aj osobného šťastia a iných záležitostí s tým spojeným, nepochybne Severus bol jedným z tých, ktorých to zasiahlo vo výraznejšej miere, než tých ostatných.

Severus si vyčítal to, že musel tú ženu použiť, že jej musel klamať a dávať jej nádej, nepochybne pod vplyvom toho, že práve on najlepšie vedel, čo znamená upnúť sa na niečo, čo nebude môcť byť zrealizované. Nechcel ho trápiť, prial si, aby mu mohol pomôcť, dať mu po dlhom čase možnosť voľby, možno aj za cenu, že on sám by mohol byť nespokojný s tým, čo si jeho partner vyberie.

A potom vyslovil tú  poslednú otázku, ktorá bola preňho asi tou najdôležitejšou zo všetkých. Nemohol sa jej ubrániť.  

„Čo urobíš, ak predpokladám teda, že... ak je to tvoj syn...“ hlas mu ku koncu trochu poklesol, akoby si nebol istý či chce skutočne poznať odpoveď.

Ten chlapček mu bol už od začiatku sympatický, no nemohol v tomto prípade rozhodovať, váha zodpovednosti za túto záležitosť bola hlavne na jeho partnerovi, on ho mohol len podporiť.

Snape dlhší čas mlčal, takmer sa ani len nehýbal.

„Ak je to môj syn urobím všetko preto, aby sa mal čo najlepšie... a aby netrpel kvôli tomu, čo som urobil počas svojho života ja... Pomôžem mu aj v prípade, že by mojím synom nebol, jeho matke niečo dlhujem...“

To, čo mu povedal Harryho upokojilo, on sám by si nedovolil od neho žiadať viac, rozumel tomu, prečo sa k tomu postavil práve takto, prečo sám seba považoval za prekážku v jeho šťastí. Znepokojilo ho, že si o sebe myslí niečo také, aj napriek tomu akým fascinujúcim mužom bol v jeho očiach, no zrejme nie v tých svojich. K tomu ešte ani on nedokázal dospieť.

No nemohol to nechať len tak, nechcel, aby podľahol tomu dojmu, že by mohol byť pre niekoho bremenom.

Harry sám seba príjemne prekvapil tým, že toho chlapca vnímal pomerne pozitívne, k tej žene ešte nezaujal stanovisko, nepáčila sa mu predstava, že mala jeho partnera pre seba, že aspoň istý čas bola zdrojom jeho nepokoja a výčitiek.

Pobozkal ho, tak akoby hovoril, že ho miluje a chápe, tak akoby hovoril, že práve on je tým, kto je jeho šťastím a nepochybne bude rovnako pôsobiť aj na svojho syna, aj na toho chlapca, ktorý sa zrejme stane súčasťou ich životov, či už sa potvrdí ten ich prvý dojem alebo nie.

Dával pritom pozor, aby nenarazil do ostrých dračích šupín. Aileasovi očividne neprekážalo to, že si od Severusa ukradol bozk, ani sa nepohol, pod vplyvom jeho dotyku bol pokojný a takmer až ukážkovo poslušný, akoby aj on cítil to, čo si Severus dosiaľ odmietal pripustiť, že práve on môže byť pre inú osobu či bytosť vítaným spoločníkom.

***

 „Ak to takto pôjde ďalej, budeme môcť pomaly opäť znížiť tvoju dávku elixírov, Potter...“ zhodnotil jeho stav počas nasledujúceho rána profesor. Zaznačil si niečo do svojich poznámok pod ďalším dátumom. Nepochybne to boli práve jeho pokroky, ktoré jeho partnerovi dnes podstatne vylepšili náladu. Bez magických prostriedkov by samozrejme takto rýchlo nebola jeho váha upravená a takisto by opäť nenadobudol všetky dobré návyky týkajúce sa jedenia, mágia tento proces značne uľahčovala, no on sa prikláňal aj k názoru, že jeho terajší život, a to, že Severus mu venoval dôkladnú starostlivosť vo všetkých smeroch ešte viac urýchlilo účinky liečivej mágie.

A vskutku aj Harry bol spokojný s týmto tempom, nepochybne preto, že sa už necítil až taký slabý a jedlo nebolo preňho takým problémom ako predtým, všetky tie bolestné okamihy, akoby sa stali len spomienkou, ktorej už viac nemusel čeliť, boli koreňmi, ktoré ho definovali, ku ktorým mal úctu, no neubližovali mu už, opäť staval všetko, čo bolo nemilosrdne rozbúrané Temným pánom a pomaly po kúsku budoval toho Harryho, ktorý sa jemu samému páčil omnoho viac než jeho predošlé nervózne ja.

 „Do svadby Hermiony a Rona sa to možno upraví úplne...“ vyslovil Harry pomerne optimistickú predpoveď.

„Je dosť možné, že to bude tak...“ pripustil Snape tú možnosť. „Kým sa tvoj drahý priateľ Weasley rozhýbe, je dosť možné, že už nebudeš potrebovať ani jeden z nich...“

„Hej, to nebolo fér...“ pobavene ho napomenul Harry.

Snapovi očividne vyhovovalo, že v niečom tých dvoch predbehol.  Harry mu doprial tú radosť, už len preto, ako sa tváril Ron, keď mu to naposledy svojským spôsobom pripomenul.

„Férovosť nie je práve to, v čom ja sám vynikám, Potter...“ pripomenul mu takmer hrdo.

„No zrejme ti to práve teraz vesmír vynahradí, keďže sa staneš krstným otcom...“ Harry nepochyboval, že Hermiona bude tiež ťažko skúšaná tým novým zákonom, ku ktorému bolo ešte prihodených pár nových klauzúl, takže vyvliecť sa z neho bolo ťažšie než zvládnuť čeliť trojhlavému psovi, pričom žiadna hudba nemohla pomôcť.

„S tým už mám isté skúsenosti, Potter...“

„Malfoy?“

„Áno, iste...“

„Na toho som tak zabudol...“  rýchlo odvetil Harry, jeho názor na bývalého spolužiaka sa nezmenil.

„No nebolo to také, ako si predstavuješ, od istej doby sme s Dracom nemali veľmi dôverný vzťah...“

Harry o tom mal istú predstavu, Draco sa už od istej doby naňho nespoliehal.

„Ale keď bol malý, mal ťa rád, však?“

„Nedovolil si to prejavovať, povedzme, že Lucius nebol veľmi naklonený takýmto záležitostiam...“

Harry prikývol. Videl ako sa jeho otec správal k Dracovi a bolo mu jasné, že slabosti podobného druhu by mu zrejme neprešli. A teraz, keď mal opäť ťažké srdce aj na jeho otca, nemohol sa zbaviť podozrievavosti spojenej s ním.

„Takže preto za tebou nepríde aj keď by to očividne chcel, na súde, tam sa mi zdalo, že by ťa rád ešte videl...“

„Áno, iste, ale neurobí to, aspoň nie ten Draco, ktorého poznám...“

Zhovárali sa o tom celkom nezáväzne, len preto, že Harry si prial spoznať tú stránku Severusa, ktorú nemal možnosť preskúmať, keď bol len jeho študentom a neskôr spolubojovníkom v čarodejníckej vojne.

No ich rozhovor bol prerušený urgentnou správou, po ktorej obaja skončili v čakárni v Nemocnici u svätého Munga.

***

Harry sedel na tom oddelení, pozoroval liečiteľov, prechádzajúcich rôznymi smermi.

Nemal to miesto rád, nepáčilo sa mu už z princípu, vyvolávalo príliš veľa spomienok, tých, ktoré boli ešte relatívne čerstvé.

Nepomohli mu tu a nemohol sa zbaviť toho pocitu, že ani pre Quentina nedokážu nič urobiť.

Nezareagoval dobre na tie testy, jeho mágia, sa obrátila proti nemu, prudšie než očakávali. Ich výsledok bol jednoznačný a teraz už s istotou bolo potvrdené, že je skutočne Snapovým synom...  A mohol sa stať aj jeho synom, aspoň Harry sa už začínal pohrávať s touto myšlienkou, že by to bolo možné, rozšíriť ich rodinu o ďalšieho člena.

O Severusovho syna, ktorý ich oboch potreboval.

A teraz bol tu, za tými dverami...

Snape mlčal.

Nemal žiadnu poznámku.

Nijakú pripomienku, len sa díval na tie dvere a nevšímal si pohľady, ktoré mu adresovali rodiny ostatných pacientov.

Ponúkli im súkromnú miestnosť, no Severus odmietol, chcel ostať tu, pri tých dverách.

Prišli aj Hermiona s Ronom aj Remus.

Harry sa dopočul niečo zvláštne, hovorilo sa o tom, že sa stretáva s Bartym Crouchom.

Boli to len také chýri od ľudí kdesi na okraji a on nevedel, čo mu by mal veriť. A ani len netušil, akoby sa ho na niečo mal spýtať, keď pôsobil tak smutne, zjavne ani vidina toho, že bude môcť žiť lepšie pod vplyvom toho nového elixíru, na ktorom opäť aktívne pracoval jeho partner, nemohla zmazať všetky stopy, ktoré na ňom zanechala vojna.

A dokonca sa o niečo neskôr objavila aj Eloise a nebola sama.

Spolu s ňou prišiel akýsi neznámy mladý čarodejník, tvár mu zakrývala kapucňa a na istý čas, akoby spôsobil odliv návštevníkov, po jeho príchode, akoby sa náhle odniekiaľ šíril neznesiteľný chlad.

Harry mal pocit, akoby ho už niekde videl. Kedysi dávno, takmer v inom živote.

„Ahoj, Harry, pán profesor...“ pozdravila ich Eloise a jej spoločník povedal len : „Dobrý večer...“ obzvlášť znepokojujúcim hlasom.

Harry videl ako Ron naznačil Hermione to slovo, ktoré on identifikoval ako upír, no ona pokrútila hlavou.

Harry sa s nimi pozdravil a takisto aj profesor Snape, ktorý to však urobil len dosť automaticky, lebo všetka jeho pozornosť bola práve teraz na tých dverách. A Harry by sa od nich zrejme neodpútal tiež, keby v ňom prítomnosť toho chlapca nevzbudzovala ten zvláštny nepokoj.

„Eloise, tvoj priateľ on, je z oddelenia záhad?“ opýtal sa opatrne.

Jeho spolužiačka naňho vrhla jeden z tých pohľadov typu, nemôžem o tom hovoriť.

„No môžete ma volať, Malcolm, pán Potter... a to, že som priateľ Eloise, vám bude musieť stačiť,“  vyhlásil s istou dávkou hrdosti, po ktorej Eloise akoby náhle, bola ovládaná istými rozpakmi.

***

Liečiteľka, akási Juliett Robinsová, ktorá pracovala na detskom oddelení a mala na starosti hlavne prípady spojené s výkyvmi mágie, ich odviedla do Quentinovej izby.

Malý vyzeral byť v poriadku, nič nenasvedčovalo tomu, že prekonal magický otras.

Dokonca sa na nich oboch usmieval, čo Harry považoval za dobré znamenie.

„Prišli ste...“

„Áno, sme tu... obaja...“ ubezpečoval ho o tom Severus.

A díval sa naňho, v jeho pohľade bol vpísaný istý druh opatrnosti, ktorú však preklenul jediný dotyk toho dieťaťa, keď k nemu vystrelo ruku a on sa ho dotkol. Váhavo, s istou dávkou zvláštnej neistoty, na ktorú nebol uňho zvyknutý.

„Som rád, veľmi rád....“  ubezpečoval ich Quentin spokojne. A v jeho pohľade bolo toľko nevinnosti, toľko nádeje, Harry ukradomky pozrel na svojho partnera a vskutku aj Severus na toho chlapca hľadel s istým druhom úprimného porozumenia, no ešte sa nepoznali, ešte si nedovolil zbaviť sa pred ním toho chladu a istej formálnosti, ktorá práve teraz rezonovala v jeho správaní.

„Príde ťa pozrieť aj Teta Hermiona a strýko Ron, obaja sa už na teba tešia...“ nepochyboval o tom, že to bude tak, že aj ich si ten chlapec získa, už len preto, že v jeho pohľade nachádzal to, čo kedysi aj on sám videl v zrkadle, keď bol v jeho veku, toho chlapca, ktorý si tak veľmi prial, aby poňho jeho rodina prišla, aj keď vedel, že sú to len márne túžby jeho srdca, chcel to splniť jemu, tomu chlapcovi, ktorého by za istých okolností mohol prijať, ale samozrejme za predpokladu, že aj Severus bude naklonený voči tejto možnosti, nemienil naňho v tomto zmysle vyvíjať tlak, chcel tomu dať čas, aby si všetci postupne zvykli na túto novú situáciu, s ktorou sa aj on sám vyrovnával po svojom.

Eloise s priateľom sa zastavili len na chvíľu, zrejme sa už niekam dosť ponáhľali a Harry aj tak bol radšej, že ten zvláštny čarodejník sa s malým nestretol osobne, už len kvôli tomu, čo z neho vyžarovalo.

No jeho priatelia mali vskutku záujem spoznať zrejme budúceho člena ich novej rodiny. A on im to rád umožnil. 

37. kapitola 

39. kapitola