obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na
letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
poznámka: Pradiarska sa posúva... mám teraz náladu skrátka na Letné prázdniny a keďže práve tie sa dlho nehýbali tak tu máme teda novú časť...
Pre Michalette.
Ticho a tma.
To bolo to prvé, čo zaregistroval, keď sa objavili
v akomsi napohľad opustenom dome. A
Snape sa pred ním uzavrel. Neobmedzoval jeho ochranu, ale ani ho nepustil
bližšie do svojej mysle. Zrejme, keď nemal pri sebe Temného pána, dokázal to
omnoho lepšie kontrolovať, čo Harryho trochu sklamalo, rád by práve teraz
videl, či to, čo ho spája s riaditeľom je úprimné, alebo len... No nebolo
mu to umožnené a pochopil, že zrejme ani nebude. Práve teraz ho však so
všetkého najviac zaujímalo to, či je riaditeľ skutočne niekde tu, z tohto miesta
nemal dobrý pocit...
Chcel ísť dopredu, no profesor ho zadržal.
„Kam sa to tak ženiete, Potter? Nevzal som vás sem na to, aby ste sa len tak
vrhli do nebezpečenstva a úplne bez rozmyslu...“
Profesor skontroloval dom, použil na to tie dobre známe
kúzla, vcelku jednoduché a výsledkom bolo, že v dome sa nachádza
jedna živá osoba, ktorú im kúzlo hneď aj pomohlo nájsť.
Snape zažal svetlo a Harry mal možnosť vidieť riaditeľa
Rokfortu.
„Pán riaditeľ...“ hlesol znepokojene.
Albus Dumbledore, ležal na zemi, neďaleko prevráteného
starého kresla, nehýbal sa, napohľad však nemal na sebe žiadne zranenia,
vyzeral, akoby len spal.
„Počujete ma?“
Nedostal žiadnu odpoveď. Nezaregistroval ani len najmenší
pohyb.
„Je to márne, Potter, radšej sa trochu posuňte...“
„Áno, iste, pane...“
Snape sa naklonil k nemu, siahol po mužovej ruke
a mumlal si pre seba nejaké slová, po ktorých z jeho prútika prešlo
akési sivasté svetlo. Zrejme šlo o nejaké z tých diagnostických
kúziel, ktoré rýchlo prešlo jeho telom.
Snape pokračoval v prehliadke a on bol čoraz
nervóznejší. Najprv si myslel, že ho len niekto znehybnil, alebo niečo podobné,
no zrejme to bolo omnoho vážnejšie.
„Čo sa mu stalo? Už viete, čo...“
„Nejaká kliatba, Potter, jedna zo spánkových foriem,
mimoriadne nepríjemná, má dokonca niekoľko variácií, ktoré tu a bez
prípravy, jednoducho neodhalím, budeme ho musieť vziať so sebou... Čím skôr tým
lepšie...“
„Nie je nebezpečné s ním teraz hýbať?“
„Omnoho nebezpečnejšie
je ostať tu a čakať, či náhodou niekto neurobí potrebnú analýzu... mohol
by medzitým zaspať aj navždy...“ vyhlásil Snape pomerne uštipačne a vzal pre
riaditeľa aj jeho prútik, ktorý ostal ležať na zemi.
„Pomôžte mi s ním, zaklínadlo nebude stačiť, budeme ho
musieť pridržiavať s oboch strán...“ vyhlásil Snape, ktorý vzápätí siahol
do vrecka po prenášadlo, keďže nebolo zrejme veľmi rozumné sa s ním v takomto
stave odmiestniť.
No ani tento spôsob nebol vôbec príjemný. Ani Snapovi nebolo
všetko jedno aj on sa s ním dosť natrápil a sám by to zrejme
nezvládol, aspoň on nadobudol ten pocit, že by sa im zišiel ešte niekto tretí,
mágia v tomto ohľade nebola veľmi spoľahlivá... Párkrát mal až pocit, že sa nedokáže udržať
ani on sám, uľavilo sa mu, keď boli späť na Pradiarskej uličke a mohli zložiť
to svoje bremeno do postele.
Profesor mu pomocou akýchsi tenkých nástrojov odobral vzorku
krvi. Privolal si ich s laboratória.
„Ostaňte s ním, Potter, keby sa s ním niečo začalo
diať, okamžite mi príďte zaklopať na dvere, ale len zaklopať... dovnútra
nevchádzajte...“
Harry odhodlane prikývol.
Snape vzal vzorku a odišiel s ňou do laboratória,
Harry si prisunul stoličku k profesorovej posteli.
„Budete v poriadku, pán riaditeľ...“ hovoril to viac
sebe, než jemu a po celý čas sa neodvážil z neho spustiť zrak.
No nedialo sa nič mimoriadne, len tam aj naďalej ležať a nehýbal
sa, Harry pri ňom sedel a snažil sa mu niečo rozprávať, nič významné, len
také nepodstatné veci, nič iné ho nenapadlo a potreboval sa niečím
rozptýliť, ešte neprišiel čas na to, aby sa vrátil Dobby a zdalo sa mu, že
Snape je v laboratóriu až príliš dlho aj keď nástenné hodiny mu nedávali
za pravdu, lebo prešlo len asi pätnásť minút, aspoň podľa toho, čo mu
ukazovali.
Profesor sa objavil spolu s akýmsi flakónom a kvapkadlom.
„Žiadna zmena? Neprebral sa...“
„Nie, pane, ani sa nepohol... dával som naňho dobrý pozor a nič...“
Snape to nijako nekomentoval, len otvoril flakón, nabral do
kvapkadla s akejsi trpko voňajúcej tekutiny.
„No pre istotu ho radšej držte, ak by sa náhodou pohol, mohlo
by to mať nepríjemné následky... Čím menej mágie naňho teraz použijeme tým
lepšie, aj tak je ňou presýtený... “ požiadal ho a on sa postavil tak, aby
ho mohol držať.
Snape mu potom opatrne nadvihol viečko, nakvapkal dve kvapky
a potom to urobil aj s tým druhým.
„Mrzí ma to, pane je to moja chyba, že ste mu nestihli poslať
ten elixír... ja som nechcel, aby...“
Snape istý čas opäť mlčal a len pozoroval riaditeľa,
ktorý sa stále nehýbal ani nijako inak nedal najavo, že by vôbec mal v úmysle
niečo také urobiť.
„Je zbytočné sa tým teraz zaoberať, ľútosť mu nepomôže,
musíme ho po celý čas sledovať, neustále a veľmi pozorne, Potter...“
povedal mu profesor, jeho pohľad bol chladný sústredený a keď odložil
elixír a tiež si pritiahol kreslo, nebolo nutné ani len zdôrazňovať, že
nemôžu zrejme robiť nič iné, len mu po istom čase dať ďalšiu dávku a sledovať
jeho stav.
***
Prebudil sa v posteli, no vôbec nevedel, ako sa tam
dostal. Po tých dvoch nepríjemných nociach, kedy sa začali s riaditeľom diať
rôzne veci, ktoré on sám teraz už ani len nemal v úmysle komentovať.
Snape sedel pri ňom.
„Pane...“
„Dobré ráno, Potter...“
„Prepáčte, ja...“
„To je v poriadku, povedzme, že som vás osobne odprevadil do
postele, bolo to nutné vzhľadom na to, že ste to očividne potrebovali...“
„Aký je jeho stav?“ ihneď sa zaujímal o riaditeľov osud,
lebo naposledy, keď bol pri ňom to s ním vôbec nevyzeralo dobre. Unikol
smrti, no dostal sa s ňou do veľmi blízkeho kontaktu, bola takmer až v jeho
očiach v tých krátkych okamihoch, keď z tej kliatby aspoň na určitý
čas precitol.
„Uchádzajúci. Už je dávno pri vedomí.“
„Môžem ho vidieť...“
„Áno, iste, no priveľmi ho neunavte, ešte nie je celkom v
poriadku...“ upozornil ho na to profesor
elixírov.
