obdobie: prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...
varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v
pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry
obsah: Dumbledore Harrymu koncom
roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok
prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že
prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom.
(Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako
zvyčajne)
Pre Michalette, Henry.Wilde, Mononoke.
***
„Som rád, že ťa vidím, Harry...“ privítal ho riaditeľ, keď za
ním prišiel do izby, ktorú mu profesor Snape poskytol. Vyzeral už omnoho
lepšie, ako keď ho videl naposledy, no stále bol čiastočne oslabený
a stále bol bledší než zvyčajne.
Bezprostredná blízkosť smrti ho však už opustila, mal v tvári
vpísanú tú úľavu spojenú s prežitím.
„Ja tiež, pán profesor, už sa cítite lepšie?“
„Áno, Harry, rozhodne som na tom omnoho lepšie, dokonca
natoľko, až mi nepripadá správne tu len tak ležať, no Severus sa vyjadril viac
než jasne, že ma neprepustí zo svojej starostlivosti, kým nebudem úplne
v poriadku, výnimočný človek, je ten Severus, však, Harry?“
„Je v ňom rozhodne viac, než sa zdá, pane...“ pripustil
tú možnosť, že by mohol svojho milenca v mnohých ohľadoch považovať za
výnimočnú osobu, hlavne preňho ak už pre nikoho iného.
„Takže spolu teraz vychádzate dobre? Darí sa vám to spolu
zvládnuť...“
„Áno, pane, celkom sa nám to darí... občas sa pohádame, ale
nič mimoriadne čo by vás malo znepokojovať sa nestalo,“ nemal v úmysle
prezradiť mu, čo ich tak veľmi zblížilo, predpokladal, že najlepšie bude, ak to
ostane len medzi nami aj napriek riaditeľovmu úprimnému záujmu, kvôli ktorému
sa cítil trochu previnilo, no toto tajomstvo bolo zatiaľ len a len ich
a nebol pripravený na to, aby čelilo svetu a komplikáciami s tým
spojenými.
„Výborne, Harry, snáď si počas týchto prázdnin našiel niečo,
čo pre teba bude prospešné aj v budúcnosti... Pokojne si sadni, kam len budeš
chcieť...“
„Ďakujem, pane...“
Pritiahol si teda kreslo a pomaly si sadol. Snažil sa
nepôsobiť nervózne ani priveľmi napäto, keď čelil riaditeľovmu pohľadu.
„Severus mi povedal o tom tvojom sne, o možnosti,
že by Slizolinov potomok, ktorého poznáme nebol jediným, komu budeme musieť
čeliť...“
„Čo si o tom myslíte, pán riaditeľ?“
„Neodvažujem sa vynášať žiadne súdy, kým nebudeme vedieť s kým
máme tú česť, práve teraz nemáme skoro nič, len množstvo rôznych
nepravdepodobných možností...“
Harry nervózne hľadel na svoje spojené ruky. A snažil sa
nemyslieť na to, že možno nebude musieť čeliť len tej dobre známej hrozbe, ale
aj cudzincovi, ktorého pozná, ktorý je možno bližšie než si myslí.
„Budem o tom ešte musieť popremýšľať, zatiaľ som nemal
čas k tomu zaujať stanovisko, kým nebudeme vedieť, čomu presne čelíme a nakoľko
je tá osoba pre nás nebezpečná, budeme pokračovať tak ako doposiaľ...“
Práve toho sa obával, že sa nič nezmení, že budú len čakať na
to, kým nezískajú viac informácii.
Čakanie ho zabíjalo, nedovolilo mu voľne dýchať.
„Poviete im to, všetkým, ktorý...“
„Nie, Harry, je to jedna z tých informácii, ktorá musí
ostať utajená, nemôžeme vedieť, či niekto z Fénixovho rádu alebo nejaká
jemu blízka osoba a aj teba žiadam o diskrétnosť, dokonca ani tvoji
priatelia nesmú byť do tejto záležitosti zainteresovaní...To, že on nevie, čo
všetko vieme, nám dáva istú výhodu, ktorá môže rozhodovať o živote a smrti...“
Nepáčilo sa mu, no vedel, že tomu príkazu napokon nedokáže
uniknúť. Nie bez toho, aby si vyčítal, keby náhodou. No nepredpokladal, že Ron
a Hermiona s tým majú niečo spoločné.
No chápal riaditeľove dôvody, vedel aj to, čo všetko by mohla
táto správa nekontrolovane sa šíriaca medzi všetkými vyvolať. Možno bolo
napokon lepšie nechať všetkých aspoň istý čas v nevedomosti a nedovoliť,
aby sa tým trápili skôr než to nebude nevyhnutné.
***
Snažil sa na to nemyslieť. Rovnako ako na to dievča, ktoré
stále bolo v rukách jeho nepriateľa.
Nemyslel na to, keď padol na podlahu v miestnosti voľnosti,
potom ako čelil ďalšej vlne myšlienkového nátlaku.
Cítil sa takmer, akoby pred ním stál on, akoby sa díval do
tých červených štrbín, ktoré ho prenasledovali v snoch.
„Dobre, Potter, to bolo lepšie...“ zhodnotil jeho výkon Snape
pomerne povzbudivo.
A ponúkol mu ruku na to, aby mohol vstať, čo skutočne
oceňoval, keďže to nebol jeho prvý pád.
Opäť sedeli oproti sebe, tak ako to mali vo zvyku po každej
hodine, prekonával bolesť v kolenách, pil vodu, a snažil sa potlačiť
istý stav prirodzenej nespokojnosti, ktorý prežívala jeho myseľ po útokoch
podobného druhu, no nebolo to ani zďaleka také nepríjemné, ako to čo by s ním
urobil Temný pán, keby mu padol do rúk a on nebol pripravený ani na toto.
Snape si zložil smrťožrútsku masku a opäť sa mu díval do
očí, ten pocit, bol takmer oslobodzujúci.
„Necítim sa tak, akoby to bolo lepšie...“ priznal ovládaný
nepríjemnou frustráciou.
„Budeme sa musieť spoliehať skôr na vaše rýchle reakcie, než
na to, že zvládnete tlak jeho mysle... nepretlačíte ho tou svojou, ale môžete
ho zdržať, tým že mu ponúknete to čo nenávidí a nedokáže prijať...“
ponúkal mu Snape ďalšiu alternatívu.
„Ale na vás predsa nezaberajú...“
„Ja nie som Temný pán, Potter... keď budete s ním,
myslite na svojich priateľov na pocity, ktoré voči nim prechovávate, na
akýkoľvek náznak šťastia a lásky, ktoré v sebe dokážete nájsť...
neznesie to, nikdy nepochopí, keď sa budete držať tých pocitov, keď bude veriť...“
od neho to znelo zvláštne, no zrejme to bola jediná taktika, ktorá by naňho
mohla platiť.
„A čo ak náhodou... skĺznem k tomu, že budem myslieť na
vás...“
„Mňa predsa nemilujete, Potter, necítite ku mne...“
Sklonil hlavu.
Nevedel, čo k nemu cíti, chcel veriť tomu, že to ako ho
teraz vníma sa už viac nezmení, no nevedel, či ho opäť predstava toho ako slúži
jemu neprinúti prehodnotiť svoje terajšie postoje voči nemu.
„Odpovedzte, Potter...“ naliehal dosť podráždene. „A dívajte
sa na mňa, keď s vami hovorím... Alebo sa snáď bojíte?“
„Nie, pane, nebojím sa...“ pozrel sa priamo naňho, do tých
jeho zvyčajne chladných očí, absolútne uzavretých pred ním.
„Ja myslím, že niečo sa zmenilo, už vás nedokážem nenávidieť
tak ako predtým niekedy, ale inokedy zas... neviem... je to iné než som čakal,
iné než som si myslel, že by mohlo byť...“ nevedel či to dáva zmysel, no cítil sa zhruba
tak, ako to práve opísal.
„Myslieť na to, čo ku mne cítite ak to náhodou nebude
nenávisť, je nebezpečné pre nás oboch... Najlepšie bude, ak sa tomu vyhnete a sústredíte
sa na pocity, ktorými ste si istý...“
„Pokúsim sa vás nesklamať, pane...“
„Výborne a teraz už choďte, pripravte sa, Black sa
dožaduje vašej prítomnosti vo svojom dome, teraz keď ste si splnili povinnosti,
môžete opäť nejaký čas stráviť uňho...“ vstal a Harry to urobil tiež.
Čakal na to tak netrpezlivo celý rok, no teraz, keď to mal
opäť na dosah, nedostavilo sa to zvyčajné nadšenie.
„A čo budete robiť vy? Nechcem, aby ste tu ostali sám, ja,
možno by som mohol... “
„Nie, Potter, nateraz vám už toho nemôžem viac ponúknuť,
aspoň čo sa týka našich hodín, vaša myseľ je tým vyčerpanejšia než som čakal,
potrebujete si oddýchnuť a prísť na iné myšlienky, ako často zvykne riaditeľ...
Len pokojne choďte, vezmite si so sebou aj nejaké veci... je dosť možné, že sa
držíte dlhšie...“
„A čo ak vám poviem, že nechcem odísť, že chcem ostať s vami...“
nevedel prečo bol toho schopný práve teraz, no nepohodlie, ktoré v ňom vzbudila
tá možnosť, že ho tu len tak nechá, nedokázal potlačiť.
„Vy ste beznádejný prípad, Potter, vskutku neviem, čo by som
vám mal na to povedať. No možno by tu bolo niečo, čo vám pomôže to pochopiť, je
nutné, aby ste pokračovali tak ako doposiaľ a v tomto čase vy sám už
zvyčajne otravujete svojich priateľov, teraz im ani poriadne nepíšete, a keď
neprijmete ani pozvanie od toho psa Blacka...“
„Tak o ňom nehovorte!“ ohradil sa Harry prudko.
Snape sa uškrnul.
„Pripravte sa, približne o hodinu odchádzame...“
Neostalo mu nič iné len poslúchnuť aj on sám vedel, že je to
nevyhnutné aj vzhľadom na to, aby si jeho priatelia a krstný otec vskutku
nezačali robiť starosti, v poslednom čase im už ani len nepísal.
No nemienil odísť len tak, akoby medzi nimi neexistovalo žiadne
spojenie.
„Dobre, pán profesor, no dovoľte mi aspoň rozlúčiť sa s vami...“
„Potter, to...“
Objal ho, aj napriek tomu, že mal na sebe stále ešte ten
smrťožrútsky habit a nevyzeral, že by o niečo podobné stál. No on to
urobil a neľutoval, že sa tak rozhodol, keď bol obklopený jeho blízkosťou.
Istý čas tam len tak stáli v objatí, neexistovalo práve
teraz nič iné, len to objatie, ktoré ich spojilo.
