Názov:
Temná strana sily
postavy:
Theia_Autp postava/Anakin Skywalker_lord Vader, padawanka/majster ship, hate
love relationship, angst, zmienky o Padmé/Anakin, het
obsah: „Keď
mi povedali, že on bude mojím majstrom, pocítila som strach, ten zakázaný
strach, o ktorom sa hovorilo, že vedie k temnej strane sily.“
Nič
lepšie ani len nemohol urobiť. No ona sa neubránila pocitu, že je to možno
preto, že sa na ňu teraz už aj on začal hnevať, čo sa jej vôbec nepáčilo. Niekedy
nevedela čo si má myslieť, všetko bolo až príliš zložité, priala si, aby
nemusela nikdy zvažovať niečo také, aby mohli byť vždy len priateľmi a nič
iné, aby im ich život v ráde nekomplikovalo. Nechcela, aby kvôli nej
zapochyboval o svojom poslaní, aby chcel viac, než by mu mohla
v budúcnosti ponúknuť.
Stávalo
sa to, že niektorí zašli ďalej než by bolo vhodné. Citovo sa nezainteresovať,
to bol ideálny stav, ktorý dosiahol len málokto, odkiaľ by asi inak prichádzali
noví padawani, keby tí, ktorí boli obdarení silou, občas nečelili podobným
výzvam? No nebolo dovolené na tú otázku odpovedať, ona sama občas pochybovala
o všetkom, čo jej povedali doma v súvislosti so silou
a s tým odkiaľ sa v ich rodine vzala. Nikto ani len nemal
v úmysle o tom hovoriť a ona pochopila, že to zrejme ostane
jedným z tých trpkých tajomstiev. Ako večné a nemenné tabu.
Práve
sa ho dotkla a necítila sa kvôli tomu dobre, tak s tým radšej
prestala. Jediný dôvod prečo práve teraz podliehala slabosti tohto druhu, bola
strata životných istôt, ktorej očividne ešte stále podliehala.
Ďalej
pomaly pila svoj čaj, oddychovala a snažila sa už viac nemyslieť na
záležitosti tohto druhu, uzavrieť pred nimi svoju myseľ, už to predsa raz sama
so sebou prebrala, vedela čo chce, no niečo v nej, akoby odmietalo
pripustiť tú možnosť, že by ho mohla navždy stratiť, ako priateľa, ako blízkeho
človeka... Ako osobu, ktorá jej bude vždy kryť chrbát, keď to bude potrebovať.
A zajtra by sa jej to zrejme aj hodilo, pomyslela, si napokon, keď
vyskočila ďalšia položka z rozvrhu, kondičný tréning, bojový tréning so svetelným
mečom v teréne... To pre ňu na zajtra vybral Skywalker.
A už
sa nemohla dočkať, toho, že po učení s ním
totálne zmorená ešte pôjde aj na tú skúšku a na prednášku z etikety,
ktorú si musí kvôli svojmu zlyhaniu zopakovať aj čo sa týkalo teoretickej
prípravy.
Všetko
vskutku príjemné záležitosti. Skywalker si ju rezervoval skoro na celý deň,
očividne myslel vážne to, že budú musieť dohnať ten týždeň nečinnosti. Čo sa
týkalo neho, zatiaľ nevedela, či sa má tešiť, alebo sa toho obávať. Pripúšťala,
že by k nemu mohla prechovávať sympatie istého druhu a možno aj on
k nej, aspoň to tak vyzeralo, no nebola si istá čo prinesie nový deň, veď
si predsa ešte len nedávno myslela, že ho neznesie a zrazu sa bavili ako
dobrí známi, radšej sa neodvažovala odhadnúť čo ju ešte čaká.
Tá
posledná položka v rozvrhu ju definitívne rozhodila, akosi sa potom už
vôbec nedokázala naladiť na tú správnu vlnu.
***
Bola pritlačená k zemi,
po ďalšom výpade, ktorý urobil on, tak skončila a cítila sa zvláštne, keď
bol opäť tak blízko. Dotyky počas výcviku, to bolo iné a aj sa tak cítila,
keď sa nakláňal nad ňou v pozícii,
v ktorej sa ona nemohla ani len pohnúť, bez toho, aby nečelila
bezprostrednej blízkosti svetelného meča.
Očividne nepreháňali, keď
tvrdili, že je vynikajúcim bojovníkom, nepodceňovala ho, no po tej prekážkovej
trase, ktorú mala nariadenú v rámci kondičného tréningu, bola akási
rozkolísaná. Nedokázala sa ani poriadne dostať k sile.
Bolo to už po tretí raz,
čo takto neslávne skončila.
Po kondičnom tréningu,
ktorý by nemal byť pre ňu až taký ťažký, no dnes akosi niečo, akoby chýbalo, nespala
dobre, nemala sny, nebolo to tým, že by sa jej stalo niečo mimoriadne, čo sa
iným padawanom nestáva, jednoducho to akosi nešlo.
Dnes bola aj akási
oslabená, samu seba takmer až nespoznávala, akoby zablokovaná sama v sebe.
Neustále sa budila
a stále jej niečo nesedelo a napokon sa jej už vôbec nepodarilo
zaspať, nepomohli ani zvyčajné triky.
„Nechrániš sa dostatočne,
priveľmi sa spoliehaš len na to, že získaš v boji vedenie...“
„Máte pravdu majster,
presne to som urobila, dostali ste ma...“ pripustila, že má pravdu, no on to
nijako nekomentoval, len povolil zovretie a keď sa ani tak nehýbala,
zmiloval sa nad ňou a pomohol jej dostať sa späť na nohy.
„Tak to skúsime ešte raz
a uvidíme, či nebude tentoraz lepší... Ale ak už nevládzeš, môžeme si dať
prestávku, zdá sa, že ju potrebuješ alebo sa snáď mýlim...“ provokoval ju, cítila ako to zaznelo
z jeho hlasu, ako to z nej vyhnalo ten až apatický pokoj, ktorému
dnes podliehala.
Práve teraz si totiž
priala spať, teraz, keď to nebolo možné, cítila, že by najradšej vliezla do
postele a všetko ostatné nechala za sebou, no jej hrdosť jej nedovolila
požiadať o milosť.
Namiesto toho, urobila
jeden z tých pohybov, ktorý sa dal považovať ako obnovenie útoku. Pomerne
rýchlo pod vplyvom bodnutia hnevu.
Ich svetelné meče sa opäť
stretli, cítila váhu jeho sily, tú istotu, tú ľahkosť s ktorou s ňou
bojoval, ktorá ju samú takmer až urážala...
Otočila sa, absolútne
zničená tým jeho ďalším pohybom, no on jej opäť vyrazil meč s ruky.
Stratila rovnováhu, kvôli
tomu, aby sa vyhla jeho ďalšiemu výpadu a opäť skončila na zemi.
Padala tak, že si rukami
chránila hlavu, no aj tak to ňou otriaslo viac než by čakala.
Nepochybne preto, že ju
opäť uväznil pod sebou, no tentoraz sa dostala do bližšieho kontaktu
s jeho telom, bližšieho než by vôbec čakala. Chcela sa z toho
okamžite dostať, no on jej chytil ruky.
„Nesmieš dovoliť
súperovi, aby ťa dostal do takejto situácie, no veľmi ľahko sa to môže stať...
moja mladá padawanka... Nechala si sa vyprovokovať mojimi slovami, nepočúvala
si silu... to sa ti nemusí vyplatiť...“ povedal jej tlmeným hlasom aj on ešte
stále čiastočne zadychčaný. A stále cítila tlak jeho tela na svojom.
Zdesená tým, ako rýchlo ju dokázal odhadnúť a využiť všetky jej slabosti.
„Vieš, kde si urobila,
chybu... chcem to počuť od teba... “
„Mala som ostať pokojná,
počkať na vhodnú chvíľu... nenechať sa ovládnuť hnevom...“
Prikývol a pustil ju.
„Ale to nie je všetko,
blokuje ťa aj niečo iné...“
„Nie, majster, ja...“
nechcela o tom hovoriť.
„Ak chceš, aby som ťa
učil bojovať, aby to skutočne malo nejaký efekt, než ten, že sa budeš neustále
dotýkať len zeme, mala by si mi to povedať... Ak je to niečo, čo by ťa mohlo
neskôr blokovať, bude lepšie, ak ti s tým pomôžem, skôr než ťa to priveľmi
pohltí... ja viem veľmi dobre o čom hovorím, Theia... Už som to u niektorých
videl a len málokedy to skončilo dobre...“
„Ja len... znepokojilo ma,
že spolu dnes budeme tak dlho... neviem prečo, myslela som si, že potom, ako
sme si všetko vyjasnili bude všetko v poriadku, ale potom zrazu...
nerozumiem tomu... ja, akosi ma to rozhodilo, majster...“ hnevala sa sama na
seba, že nedokázala povedať nič iné, že vôbec niečo také dokázala cítiť, keď by
už malo byť všetko v poriadku, on ju predsa normálne učil, vôbec ňou
nepohŕdal a neurobil už viac nič, čo by bolo iné než to, čo poznala s predchádzajúceho
výcviku.
„Natoľko, že dnes sa
nedokážeš dostať k sile?“
Prikývla.
Mlčal.
A ona sa mu
nepriznala s tým, že cítila aj niečo iné, niečo čo sa jej počas boja ešte
nikdy nestalo.
Aj v jeho pohľade,
akoby práve teraz bolo niečo, čomu by sa len veľmi ťažko mohla ubrániť.
Opäť to bol len mladý
muž, akoby vystúpil do popredia a opäť cítila to spojenie, ktoré by ...
„Časom sa naučíš vyrovnať
aj s komplikáciami tohto druhu. Budeš musieť, pre tvoje vlastné dobro... “
„Áno, majster...“ hlesla
unavene.
„Na dnes sme skončili.
Môžeš odísť.“
Prikývla a poslúchla
ho, ani sa za ním neobzrela.
Nikdy tak veľmi netúžila
po návrate na internát ako teraz, a to ju ešte dnes čakali aj ďalšie
povinnosti.
