Vtedy som verila 10. kapitola 3/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

Pre Farah a Petriku.

Hovoril s ňou.

Len o jej hlavolamoch, no celkom verejne bol zrazu pri nej a ona nevedela či sa má z toho tešiť, alebo sa toho obávať.

Zatiahol do rozhovoru aj tých ostatných, obklopený istou mierou obdivu, ktorá akoby patrila k tej jeho príťažlivej forme jednania, ktorej bolo ťažšie odolať.

O to viac ju znepokojilo, keď jej pošepol. „Príď približne o desať minút ku krištáľovej stene...“  nebol to príkaz ani hrozba, ale jedna z tých skromnejších žiadosti.

Prikývla, len veľmi slabo a on Odišiel za ďalšou skupinkou, celkom prirodzene pokračoval vo svojej úlohe šarmantného hostiteľa.

 Kým prechádzala po tej veľkej miestnosti, stále ešte zvažovala či by nemala radšej odísť.

Radšej sa stiahnuť a zabudnúť na to všetko, čo ho sa dnes stala svedkom. Bolo to všetko veľmi pekné, ale necítila sa bezpečne, nemohla sa zbaviť pocitu, že by mohol niečo chystať proti nej, niečo čím ju definitívne zlomí.

No nedokázala  o tom prestať uvažovať, mala by zistiť o čo mu vlastne ide a či sa bude k nej tak dobre správať aj keď budú osamote. Alebo to radšej nechať tak? A čo ak sa opäť vráti On? Ten, ktorého by sa mala práve ona najviac obávať. Lebo jej bolo jasné, že ju tam nevolá len preto, aby obdivoval tú časť pomerne netradičnej výzdoby.

Obe možnosti zvádzali krutý tanec s jej mysľou, napokon sa pomaly otočila, mala by odísť, čo najskôr, najrozumnejšie by bolo, keby sa už dnes nevystavovala žiadnemu ďalšiemu riziku...

No blízko dverí bol Rosier a hľadel na ňu nie práve najprívetivejším spôsobom, tak sa radšej otočila a pomaly prešla celou miestnosťou, urobila ďalší okruh a potom pomaly zamierila dozadu k tej deliacej stene pokrytej drobnými kryštálikmi.

„Pozrime sa, čo to tu máme...“ okomentovala to viac pre seba než pre tých ostatných, ktorí niečomu takému nevenovali pozornosť, očividne zaujatí inými činnosťami.

Myrtla hľadela na tie drobné súčasti tej zvláštnej mozaiky.

Boli dokonalé vo svojej jednoduchosti, zapadali jedna do druhej, do toho vzoru, v ktorom sa jej tvár odrážala, akoby boli uväznená v každom jednom z nich. Cítila mágiu, prechádzajúcu ňou, opatrne siahla rukou na jeden z nich.

Jej ruka prešla skrz a ona pocítila, ako sa jej niekto dotkol, ako pomaly prešla tou stenou, ktorá akoby ani len nebola skutočnou prekážkou, až do jeho náručia, ktoré bolo práve teraz pre ňu zdrojom tej slabosti, ktorej sa odvážila čeliť len s veľkým úsilím.

„Oni videli, čo...“

„Nie, nič nevideli, kúzlo nevšímavosti... pomerne obyčajné, no účinné...“

Držal ju, stále blízko seba a ona sa istý čas žila len pre jeho objatie, akoby všetko ostatné pod vplyvom jeho pohľadu prestalo existovať.

„Nepotrvá to dlho a podobné opatrenia už nebudú nutné...“ opakoval jej to, čo chcela vždy počuť, ale teraz...

„Tom, ja... čo sa to vlastne s tebou stalo? Prečo si vlastne chcel, aby som tam bola s tebou aj v tej časti, kam si pozval len tých, ktorí... sú skutočnou súčasťou tvojho klubu? Ty... neverím, že jednoducho, nie je možné, aby...“ odvážila sa ho osloviť menom, urobila to, lebo práve teraz cítila akoby to bol Tom, ten Tom, ktorého poznala z tých čias, no zároveň aj niekto iný, koho by si za bežných okolností priala udržať pri sebe čo najdlhšie.

„Povedzme, že som ochotný urobiť určité ústupky, ktoré sú nevyhnutné na to, aby všetko bolo tak, ako má byť... Povedzme, že som už vyrástol a videl mnohé veci a mal možnosť prehodnotiť určité postoje... A povedzme, že som ochotný akceptovať a prijať tvoje pocity voči mne, že verím tomu, že to čo ty cítiš ku mne, nám bude stačiť, aby sme si postupne vybudovali spoločnú budúcnosť...“

Spoločná budúcnosť?

Akceptovanie jej pocitov?

„Ale z tvojej strany sa nič nezmenilo, hovoríš o mojich citoch ale čo tie tvoje, koho by si ty rád videl pri sebe?“ položila mu tú otázku, ktorú by si predtým priala skôr potlačiť. Vedela, že odpoveď môže byť extrémne bolestivá,  môže ju znútra zničiť a zabiť v nej všetko to dobré, no musela sa k nej dostať, skôr než opäť zhorí v márnych nádejach.

„Teba, no neviem či sa v mojom prípade dá hovoriť o citoch, dlho som si myslel, že nie som podobných vecí schopný, že dokážem len nenávidieť, no povedzme, že keď som bol preč, ďaleko odtiaľto, spomenul som si na teba pri istých príležitostiach pre mňa dôležitých, a to je zrejme viac, než som sám predpokladal, že dokážem pripustiť. Netvrdím, že to je ten druh lásky, ktorý uznávaš ty, no je to vôbec po prvý raz, čo niečo také bolo súčasťou môjho života vo vzťahu k iným osobám. Všetko ostatné som mohol nechať za sebou, len teba nie, povedzme, že mi to pomohlo pochopiť isté veci, ktoré boli predtým pre mňa veľkou neznámou. Istá osoba mi pomohla prijať tieto skutočnosti a bez jej vplyvu by som tu teraz zrejme nestál pred tebou, povedzme, že mi otvorila oči a ja som jej za to vďačný, nepochybne mi nikto iný nemohol preukázať lepšiu službu...“

„To som netušila, ja... som rada, že si sa vrátil a to všetko...je to stále veľmi zvláštne a bojím sa, ale...  zároveň chcem.... chcem, aby si...“ 

„Áno, iste, ja to chcem tiež...“

V jeho slovách bola tá úprimnosť, ktorú dokázala prijať a stotožniť sa s ňou. Tak ako v jeho pohľade bola smrť, tak tam bol aj život, cítila ho z jeho bozkov, ktoré odohnali pochybnosti a dovolili jej len cítiť, že môže byť opäť s ním, že tentoraz sa ich už nebude snažiť rozdeliť ani on ani ten druhý.

predchádzajúca časť nasledujúca kapitola