Vtedy som verila 11. kapitola 1/3

fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.

Obsah: „Vtedy som verila, že on už viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo zastaviť temnotu...“

Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...

pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón

 Pre Farah a Petriku.

„Mohli by sme spolu stráviť tento víkend... Bolo by príjemné, byť istý čas osamote, bez zvedavých očí...“

Navrhol jej len tak sám od seba. A znelo to vskutku veľmi lákavo, ale zároveň...

„Celý víkend?“ v jej hlase zaznelo mierne znepokojenie, mala by byť s ním osamote a niekde, kde nebude možné len tak ľahko uniknúť z jeho dosahu. A vlastne ešte nikdy spolu neboli úplne sami, aspoň nie počas takej dlhej doby, vždy tam boli buď rodičia alebo boli spolu len v škole...

Bolo príjemné vidieť ho takéhoto, nechať ho, aby ju držal za ruku, objímal a hovoril jej všetky tie pre ňu nebezpečné veci. Pripadala si výnimočná, úplne iná než tá osoba, za ktorú sa pred časom považovala.

„Áno, iste... Viem, že v poslednom ročníku máte takpovediac voľnejší pohyb, čo sa týka víkendov, mohli by sme sa stretnúť niekde mimo toho všetkého... Mám už istú predstavu...“ ten jeho pohľade, ten spôsob, akým... Nevedela, akoby mala čeliť niečomu takému, vskutku sa dostala do situácie, keď nevedela, čo by mala urobiť... chcela ochrániť seba samú, ale zároveň aj...

Priala si byť s ním, zistiť aké to je, mimo všetkých bežných povinností, mimo tých zaužívaných pravidiel.

Predtým si často predstavovala aké by to bolo, keby spolu šli na tú objaviteľskú cestu, bolo to ešte v časoch, keď spolu dobre vychádzali a jej bolo veľmi príjemné myslieť na to, že ju požiada, aby šla s ním, aj za predpokladu, že by nedokončila školu, vtedy jej to pripadalo romantické... snívala o tom, ako o jednej z tých málo pravdepodobných, no o to príjemných možností.

Toto nebolo to isté, no bolo to veľmi blízko tomu, čo vtedy považovala za splnenie jedného zo svojich tajných snov. Tých, ktoré mala predtým, než ho mala možnosť lepšie spoznať.

„Myslíš, akoby sme boli pár, akoby sme spolu... skutočne...“ vyslovila to opatrne, ako jedno z tých ťažkých zaklínadiel, pri ktorých sa obávala, že by ju za každú jednu chybu mohla byť terčom posmechu.

„Áno, presne to mám na mysli...“ povedal to, pokojne vyrovnane, bez akéhokoľvek náznaku posmešného tónu, takmer ako mladý muž, ktorý niečo také prvý raz povie žene, o ktorú má záujem.

„To znie zaujímavo, ale...“ pripustila, no stále ešte hlasom dosť neistým. O jeho predstavách toho vedela dosť na to, aby sa mala obávať najhoršieho. A dívala sa naňho, akoby očakávala, že svoje slová každú chvíľu odvolá.

„Nie som si istá, či je to vhodné...“ sklopila zrak a nedívala sa priamo naňho. Istý čas, akoby opäť čerpala silu z jeho objatia, no zároveň sa obávala toho, čo sa stane, ak ... ak by predsa...

Pozval ju, lebo chcel byť s ňou alebo mal v úmysle jej ublížiť, niekde bez svedkov, mohol by to urobiť, nepochybovala, že by dokázal.

„Máš z toho strach?“ opýtal sa spôsobom, ktorý bol snáď priamym podnetom k tomu, aby sa strach veľmi rýchlo zmenil na hnev.

„Nie, nebojím sa...“ počula ako to hovorí tá druhá, tá ktorej by niekedy najradšej povedala svoje, lebo keď nad ňou prevzala kontrolu, všetko sa jej zvyčajne vymklo z rúk. A už keď to vyslovila vedela, že začína podliehať panike.

„Len by som si prial, aby sme mohli byť spolu, stane sa len to, čo budeme chcieť obaja... máš moje slovo... Ale ak sa ešte na to necítiš, tak to pokojne môžeme odložiť na neskôr...“ v jeho hlase nebol žiadny nátlak, možno len mierny náznak sklamania a niečoho tak ľudského, až to v nej umocnilo ten pocit, že možno by mu mohla ešte raz veriť, možno by mohla na ten strach zabudnúť a byť tým dievčaťom, ktoré by sa odvážilo veriť, že nemožné sa stane skutočnosťou.

„Nie, to nebude potrebné, ja... súhlasím s tým, aby sme šli... niekam spolu... na nejaké príjemné miesto...“ povedala to, nie absolútne presvedčená o tom, že robí dobre, no aspoň čiastočne pripravená znášať všetky dôsledky spojené s týmto rozhodnutím.

A vyzeralo to tak, že ho jej rozhodnutie potešilo.

„Máš nejaké špeciálne prianie, čo sa toho týka...“ povedal, keď pocítila jeho bozky na svojom krku, keď aspoň čiastočne zabúdala na to napätie spojené s jeho prekvapujúcim návrhom.

„Rada by som videla more...“ priznala to, čo jej práve vírilo hlavou.

„To sa dá zariadiť, budem na to myslieť...“ pošepol jej, keď sa jeho pery vzdialili, no ona už aj tak mala plnú hlavu svojho profesora. 

predchádzajúca kapitola nasledujúca časť