fandom: HPff
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
pár: Myrtla/Tom Riddle, Myrtle Elizabeth Warren.
Obsah: „Vtedy som verila, že on už
viac nebude súčasťou môjho sveta. Ale on sa vrátil a nič viac nedokázalo
zastaviť temnotu...“
Myrtla je v 7 ročníku a Tom sa vráti
z "objaviteľskej cesty" a dostane miesto profesora OBČM...
pokračovanie Poviedky vtedy som mala ten pocit, verzie A, mimo kanón
„Môj
súhlas...“ zopakovala neveriacky. „Vy skutočne chcete...“
„Áno,
iste, dobre si tomu rozumela... Pochopila si to správne...“
„Nie,
neverím vám... povedzte mi pravdu, čo sa mi chystáte opäť urobiť, prečo sa so
mnou opäť snažíte zahrávať... prečo?“ prešla opäť k vykaniu, nepochybne
pod vplyvom tej krutej hry, ktorú s ňou opäť rozohral potrebovala získať
odstup.
Nevedela
prečo jej niečo také navrhol, chvíľu pochybovala aj o tom, či má skutočne
pred sebou toho profesora Riddla, ktorý...
No
ten spôsob, akým na ňu hľadel, tlak jeho mysle, ktorá akoby neúprosne hľadala
akékoľvek slabé miesto...
Ten
jeho dotyk, nezameniteľný so žiadnym iným, ten dobre známy chlad, tá
príťažlivosť, ktorá akoby ju volala bližšie k vlastnej deštrukcii, ďalej
od pokojného života.
„Nič
ti neurobím, nič čo by si nechcela...“ neodpovedal jej na otázku, nie
úplne... Snažila sa nestrácať pôdu pod
nohami, byť silná, byť iná než tá, ktorou opovrhoval.
„Neverím,
že niečo také skutočne urobíte, neverím vám, pán profesor, najlepšie bude, ak
ma necháte odísť, skôr než...“ potrebovala sa od neho dostať čo najďalej,
utiecť, utiecť od tej bezhraničnej viery v neho, od tej možnosti, že si
vezme všetko a nenechá jej nič.
„Nenechám
ťa odísť...“ prerušil ju chladne.
Jeho
zovretie bolo náhle také pevné, pokúsila sa z neho vymaniť, skúšala to, no
on akoby to takmer ani necítil.
„Neodídeš,
kým mi neodpovieš... chcem počuť jednoznačnú odpoveď...“ bol to príkaz, ktorý
zasahoval aj do jej mysle, počula ho aj vo svojej hlave.
Prestala
s tým. S bojom, ktorý nikam neviedol a jeho zovretie sa
zmiernilo, keď sa upokojila. Snažil sa
upokojiť, dýchať, nebáť sa toho, čo by sa s ňou mohlo stať, keby sa on
rozhodol, že jej skutočne ublíži.
Nebude
ťažké ho odmietnuť, jednoznačne
definitívne, tak ako si to sľúbila, tak ako to vždy chcela, toľkokrát si
priala, aby to mohla urobiť, aby ju on chcel a aby mohla povedať, že ona
oňho nemá záujem, chcela vidieť v jeho očiach tú bolesť to poníženie,
namiesto tej chladnej hoci stále ešte príťažlivej masky. Tak prečo netrpel on? Prečo to bola len ona,
kto pri pomyslení na definitívne odmietnutie pociťovala prudkú bolesť? Možno
presne na to čaká, možno dúfa, že sa mu podarí...
Čo
by mala urobiť? Aby sa zachránila, aby vydržala ten tlak, ktorý ju nemilosrdne
nútil k odpovedi, k tej pravdivej, k tej po ktorej túžila aj keď
tým šla sama proti sebe aj keď tým seba vystavila tomu najvyššiemu riziku.
„Ja...
Budem opäť tvojou priateľkou, ale ste predsa... a ja som ... bude z toho
škandál, to predsa neurobíte, viem, že nie, nie je to fér, že mi niečo také
sľubujete...“ predstierala, že sa nechala zlomiť, že prijíma tú jeho krutú hru
a on zrejme vedel, že to tiež len skúša. Ale skutočne len hrala? Alebo
skutočne tomu len vtedy chcela veriť? Veriť tomu, že je súčasťou jeho plánov,
nech sú už akékoľvek, že s ňou v nich počíta. Veriť, že prežije to,
čo pre ňu prichystal on.
„Povedzme,
že už na tom nebude záležať... Urobím to, tým si môžeš byť istá, že k tomu
tentoraz dôjde... “
„Ako
to myslíte?“
„To
nech ťa netrápi. Chcem to počuť, chcem, aby si to povedala...“
Zhlboka
sa nadýchla.
Bude
sa za to nenávidieť, bude sa za to preklínať a veľmi dobre vie, že je to
šialenstvo.
„Tak
dobre, máte... máš môj súhlas, budeme opäť spolu, ak... ale nie tak rýchlo,
ja... ak máme začať od začiatku, tak pomalšie... Neverím síce, že splníte svoje
sľuby, ale môžem aspoň predstierať, že tomu verím...“ musela získať čas, kým zistí
čo je vo veci, kým nájde spôsob, ako sa z toho dostať bez toho, aby bola
ním potrestaná.
„Áno,
iste, to mi bude nateraz stačiť, a čo sa týka tvojej pripomienky beriem ju
do úvahy, pomalšie a opatrnejšie, ak to tak budeš chcieť, ale ja viem, že
ty chceš viac...“
Nepoprela
to. Nemohla.
Jeho
objatie, jeho ďalšie bozky rozbili jej odhodlanie na kúsky, uzavrela ho do
svojho objatia, zabudla na všetky tie únikové cesty, keď opäť pocítila jeho
dotyk, keď ju bozkával, keď pomalšie, postupoval na hranici rozkoše, a bolesti
a dovolil jej prežívať ju, dovolil jej vziať si všetko, stále veriť. Strácala
kontrolu nad svojimi pocitmi, keď ho pevne držala, keď ho považovala za svojho,
keď bol jej súčasťou a medzi nimi neboli
žiadne rozdiely, žiadne zábrany.
Keď
počúvala svoj hlas, zmenený ním na nepoznanie a viac než kedykoľvek predtým
cítila jeho vplyv, tak blízko bolesti, tak blízko slasti.
***
Sedela
tam na jeden z tých chladných chodieb.
S pocitom,
ktorý už dávno nebol súčasťou jej života, rozrušená s perami mierne
opuchnutými, s bolestivo bijúcim srdcom.
Opäť
bola jeho priateľkou. Opäť sa to stalo. Vstúpila do tej istej rieky, ktorej sa
chcela za každú cenu vyhnúť.
