fandom: rps supernatural
pár: Misha Collins /Mark Pellegrino
varovanie: , fóbie, mladý tínedžer Misha,
dospelý Mark, Mark, vodcom hackerskej skupiny,
Mark-pokušiteľ, Misha_stredoškolák, Misha, s červenými vlasmi_ mysteriózne, dobrodružné, zo súčasnosti
inšpirované hackerským seriálom Mr.
Robot... (no veci si prispôsobujem podľa seba)
Obsah: „Iba jedno kliknutie...
Pre Michalette a katku.
„Počula
som, že ideš do mesta na zápis, a tak...“
oslovila ho Emilia, keď sa ráno pokúšal dostať k svojmu autu.
Neraňajkoval,
rozhodne nie pred cestou na neznáme miesto v novom aute, pred skúškami,
ktoré preveria do akej miery je skutočne schopný fungovať bez liekov.
„Áno,
idem...“ vyhlásil takmer bez záujmu a dosť nepriateľsky si ju premeral,
keďže tak trochu dúfal, že mu bude GPS stačiť a nikto nebude svedkom toho,
čo by sa s ním relatívne mohlo počas cesty na nové miesto diať.
Len
sa tak prešmykol okolo ostatných obyvateľov farmy.
„Ja
môžem ísť s tebou, teda mesto už trochu poznám a mala som ešte
predložiť nejaké veci, zabudla som na rodný list a tak... Okrem toho by
som si chcela niečo kúpiť, ak by si dovolil, ja rada by som sa zviezla
s tebou, ak to nie je pre teba problém...“
Nebol
tým nadšený, no navonok len nedbanlivo pokrčil plecami, nedávno si opäť nasadil
kapucňu, dívať sa cez ňu na svet bolo trochu jednoduchšie, aspoň čiastočne mal
ten pocit, akoby sa nič nezmenilo v jeho už aj tak dosť komplikovanom
svete.
A ani
sa len nepozastavil nad tým, či ide za ním alebo nie, jednoducho pokračoval
v ceste.
A zastal,
až keď otvoril dvere na aute, položil
batoh, teraz už takmer vybalený na zadné sedadlo, skontroloval či má pri sebe
vodičák a celkovo posúdil stav vozidla ako pomerne uspokojivý.
Dokonca
aj nádrž bola plná, Sasha očividne myslel na všetko, čo mu nemohol vyčítať.
GPS
síce vyzeralo dosť nepoužiteľne, na to by sa ešte mal pozrieť
a aktualizovať ho, no to mienil nechať až na neskôr, teraz mal predsa živú
osobu, ktorá mohla nahradiť túto malú nezrovnalosť.
Emilia
napokon pristúpila k nemu, trochu sa mračila, jej jemné črty tým boli
poznačené akousi zvláštnou prísnosťou.
„Zrejme
som ti narušila nejaká tvoje plány, ak je to tak, ja si už nájdem spôsobom, ako
sa dostať... len som si myslela, že...“
„To
je v pohode, skrátka len nastúp, dobre...“ požiadal ju tak pokojne ako to
len dokázal. Nevnímal ju ako nepriateľku, len si skrátka ešte nevedel poradiť
s jej náhlou prítomnosťou vo svojom živote.
„Áno,
jasné...“ jej črty sa trochu uvoľnili, keď si zapínala pás a položila
veľkú kabelku na kolena.
Voňala,
nejakou jemnou vôňou, jemu samému neznámou, no vôbec nie nepríjemnou.
Naštartoval,
prešiel príjazdovou cestou, pomerne slušnou rýchlosťou, no nie zas tak, aby
nemal čas zareagovať, keby sa niečo dostalo do jeho blízkosti.
„Škola
vyzerá byť fajn, teda, stretla som pár ľudí odtiaľto a vyzerá to celkom
dobre...“ ozvala sa približne po desiatich minútach, potom ako mu bolo
naznačené aby odbočil doľava a prešiel skratkou, ktorú by si mal zrejme
zapamätať, keďže toto bude práve jedna z tých ciest, ktorou pôjde asi najčastejšie.
Skoré
vstávanie totiž nebolo jeho doménou a ak existoval spôsob ako si cestu
skrátiť, rozhodne nebol proti.
„Asi
to bude tak...“ skonštatoval pomerne chladne. Jeho samého ani tak netrápilo to,
aká bude škola, plánoval byť neviditeľný podľa možnosti tak, ako vždy
a vedel veľmi dobre, do akej kategórie sa asi tak stihne zaradiť.
„Takže
ty sa vyznáš v počítačoch a tak... Sasha mi povedal, že vieš opraviť
takmer všetko...“
„Sasha
rád preháňa, ale trochu sa vyznám...“ pripustil tú možnosť, že by skutočne
mohol niečo z tej oblasti vedieť. Len do takej miery, do akej bolo pre ňu
bezpečné, aby vedela o jeho záľubách. „A čo baví teba?“ jeho samého
prekvapilo, že sa jej na to opýtal. Zrejme tento vzduch naňho vplýval lepšie,
než si pôvodne zvykol.
„Ani
neviem, ešte som na to tak celkom neprišla, no myslím, že ma baví umenie,
vieš... rada maľujem a tak... ak chceš urobím ti stenu, môžeš sa pozrieť,
ako som vymaľovala tú svoju... ak by sa ti páčilo niečo konkrétne, viem to
urobiť a veľmi rada... Sasha je v tomto fakt super, som rada, že je
moja sestra s ním, je zlatý...“
„Ak
by som mal záujem dám ti vedieť, o maľovaní toho veľa neviem, ale tá biela by si niečo
zaslúžila...“ pripustil tú možnosť, že by bol ochotný na to relatívne aj pristúpiť.
„Možno
by sme to mohli skúsiť aj spolu... rada maľujem aj s inými ľuďmi, niekedy
nie je jednoduché sa s nimi dohodnúť, ale má to niečo do seba, je to také
uvoľňujúce, priam extatické, ak by si chcel... kúpime ešte nejaké pomôcky
naviac... urobíme to podľa tvojich predstáv... toho sa nemusíš obávať...“
Ešte
nevedel ako dlho jej vydrží to nadšenie, preto si nerobil príliš veľké ilúzie, ohľadom
toho, že by skutočne k niečomu takému mohlo dôjsť. Zatiaľ však proti tomu
nič nemal.
„Okej,
môžeme to skúsiť...“ povedal to, čo práve považoval za najlepší spôsob, ako si
ju držať na svojej strane, nechcel, aby svojej sestre hovorila, že k nej bol
hrubý, ani to nemal v úmysle, no rozhovory s ľuďmi, nikdy neboli
jednoduchou záležitosťou a zväčša sa stávalo, že si nesprávne vysvetlili
jeho podráždenosť.
***
Tunajšia
stredná škola ho nijako výrazne neprekvapila, bola to jedna z tých štandardných
inštitúcií tohto druhu.
O tom
sa mal možnosť presvedčiť, keď stáli pred prijímacou kanceláriou, ku ktorej ho
Emilia ochotne zaviedla. Práve teraz tu našťastie nebolo veľmi veľa ľudí,
väčšina z nich už mala zápis zrejme za sebou, on prišiel v neskoršom termíne,
čo bolo preňho dobré, keďže jeho fóbia naňho až tak veľmi netlačila, aspoň
teraz na to nemal čas, lebo Emilia mu neustále niečo rozprávala.
Dvere
sa napokon otvorili a boli na rade oni dvaja, no keď vstupovali dovnútra, istý
čas mu zdalo, akoby zazrel tú dobre
známu čiernu šiltovku, prudko sa obzrel, so srdcom nebezpečne pulzujúcim,
čiastočne ovládaný predstavou, že čoskoro niekde zazrie tie svetlé vlasy, tú
preňho teraz už dobre známu postavu.
