pár: Harry Potter/Severus Snape
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
varovanie: povojnové, Snape_prežil, Snape_väzeň
obsah: Harry Potter nastupuje ako mladý auror na svoju prvú službu do Azkabanu (v Pottermore som sa dočítala, že po vojne tam už nestrážia dementori, ale vraj sa tam striedajú aurori) Vyberie si túto službu, lebo má v úmysle "pozhovárať sa" so Severusom Snapom, ktorý čaká vo väzení na proces... Chce mu pomôcť... postarať sa o to, aby s ním dobre zaobchádzali a pomôcť mu dostať sa späť na slobodu... A zblížiť sa s ním...
pre anjelik_majku, Aliyu Midnight
„Stalo sa
niečo, Potter?“
„Nie, pane...“
hlesol Harry, až príliš rýchlo a snažil sa prekonať pokušenie, ktoré by
zahŕňalo priamy pohľad na toho muža.
Prial si to
urobiť, ale zároveň sa desil toho, čo sa stane, ak sa odváži... obzerať si
svojho bývalého
profesora... takého akým bol... Niežeby si nikdy nepredstavoval isté veci, no
predtým skôr s nenávisťou, než s ...
Počul zvuk,
ktorý sa v jeho mysli spojil s istým druhom pohybu. Snape sa očividne
trochu posunul, aspoň jemu sa zdalo, že k niečomu takému práve došlo.
„Skutočne?
Lebo som nadobudol ten dojem, že isté povinnosti spojené s vašou službou,
by pre vás mohli byť problematické...“ Snapov tón hlasu by práve teraz mohol
označiť za takmer až na hranici bezstarostnosti.
„Povedzte,
Potter ako zvládate priamy kontakt istého druhu?“ provokoval ho a Harry to
vedel, vedel, že sa snaží nájsť tú hranicu, ktorá pre nich oboch znamenala istú
formu satisfakcie.
„Mýlite sa,
pán riaditeľ... pane...“ hlas sa mu mierne zachvel.
„Zvykajte si,
Potter, toto ani zďaleka nie je to najhoršie, čo sa vám tu môže stať,“
upozornil ho spokojne. Jeho hlas
prechádzal do toho príjemného zamatu, ktorý občas využíval proti osobám, ktoré
nepoznali jeho horšiu stránku.
Jeho obavy
boli do istej miery spojené s príjemnou istotou, že niečím predsa len toho
chlapca... mladého muža dokáže vyviesť z rovnováhy.
Potter, akoby
náhle takmer ani len nedýchal a on na sebe napokon pocítil pohľad tých
zelených očí.
Obávať sa ich.
To sa naučil už dávno. Akoby do istej miery akceptoval tú výčitku v ňom.
Nebude ich
nikdy milovať, nepozná ani to slovo a mali by sa to naučiť, že druhý raz
už nepodľahne, žiadny očiam ani tým, ktoré sú rovnaké ako jej a predsa
iné, lebo sa spájajú s ním.
No nikdy
neprestane dúfať, že ich opäť uvidí, že sa ho opäť dotknú, tak ako teraz
a on bude poznať ten rozdiel. Medzi zúfalstvom a skutočným pocitom,
ktorý je nutné odstrániť čo najskôr.
„Máte ma
predsa strážiť, alebo sa mýlim...“
„Nemýlite
sa...“ hlesol Potter stále ešte zahanbene. „Som tu preto, aby som na vás
dohliadol...“
Baviť sa na
jeho rozpakoch bolo také ľahké, no nie preňho, ako musel chtiac-či nechtiac
pripustiť.
„Tak poďte
bližšie, aby som na vás lepšie videl.“
Bola to
provokácia, to nepopieral. No práve teraz mal čas na provokácie podobného druhu
a mienil ho adekvátne využiť.
Harry
poslúchol. Prekonal tých pár krokov až kdesi na okraj svojich zvyčajných
možností.
Svojím
spôsobom to bolo oslobodzujúce byť s ním. On sám nepociťoval ani len
náznak nepríjemného napätia.
Nie takého,
ktoré poznal predtým, keď bojovali proti sebe no zároveň na jednej strane.
Keď netušil,
čo znamená prejaviť istú formu láskavosti voči nemu.
Teraz bol Potter
tu. Blízko. A on pred ním odhalený. Tak ako nikdy predtým. Prvý raz.
Potter zalapal
po dychu.
„Pane, ja...
ak by ste dovolili... mohol by som vám... pomôcť ja...“ myslel to úprimne
a zrazu sa cítil, akosi inak, bolo tu to zvláštne napätie, ktorému
podliehal.
Nedokázal
spustiť oči zo staršieho muža.
Bol chudší než
predtým. Jeho pohľad sa dotkol tých jaziev, ktoré on nikdy nespájal s ním.
Jeho nahota
bola preňho novou skúsenosťou.
Jeho telo,
bledé a ... iné než čakal, akoby snáď toho hovorilo viac o jeho živote,
než čokoľvek iné.
Akoby
v ňom samom nachádza všetky tie odpovede.
Zvyknuté na
utrpenie. Zocelené ním.
Nikdy predtým
sa na iného muža nedíval tak, ako naňho.
Jeho telo,
ktoré takto napol odhalené bolo zrazu súčasťou tej novej skúsenosti. Tej
nehynúcej pravdy.
Jeho pohľad
skĺzol nižšie, po hrudi, ktorá... bola bledou stenou, akoby z čistého
mramoru.
K chudým bokom...
Nižšie, stále
nižšie, akoby v jeho mysli zazneli všetky tie zákazy, ktoré...
Pozoruhodný.
To bolo slovo,
ktoré použil v súvislosti s ním. Vôbec nie taký, ako sa zdal na prvý
pohľad.
Sklonil sa
nižšie bez ohľadu na to, akému druhu kritiky bude musieť čeliť. „Pomôcť mi,
Potter?“
„Áno,“ dokázal
to vysloviť, aj keď sa to slovo s ťažkosťami predralo cez jeho pery.
Odpovedalo mu
jeho srdce, jeho dych, ktorý sa zrýchlil, ako nikdy, zmietaný dosiaľ
nepoznanými pocitmi. Akoby mal závrat, akoby čelil tomu druhu nevyliečiteľného
pokušenia. Tej horúčke, ktorá ho zbavovala možnosti rozumne uvažovať.
Snape si to
uvedomoval.
Vedel to,
cítil ten rozdiel medzi znechutením a fascináciou. Potter sa práve teraz
prikláňal k tej druhej možnosti. Stačilo ho len viesť ďalej, kamkoľvek len
bude chcieť on.
Mal Pottera
presne tam kde ho chcel. Mohol by zničiť tú jeho odhodlanosť, jediným slovom. Mohol
by to poprieť a zničiť každú jednu z tých jeho myšlienok, ktoré sa
takmer až odrážali na jeho tvári.
„A ako si to
vlastne predstavujete?“ nadhodil Snape mierne unavene. Potter to priveľmi
komplikoval. Bolo nutné ho na to upozorniť.
„Neviem, ja
netuším, pane... ale chcel by som, aby ste ...“
nedokončil to, niečo ho zastavilo, jedna z tých vnútorných zábran. Keď
videl stopy po tých posledných dňoch...
„...mi
dovolili, aby som...“
Sklonil sa
k nemu bez toho, aby vedel, čo vlastne chce urobiť, čo vlastne môže
urobiť, sa jeho ruka dotkla mužovho pleca.
To teplo,
ktoré ním prešlo, bolo problémom, ktorému čelil, problém, ktorý by sa mohol do
istej miery prejaviť.
Neočakával, že
v Potterovi nájde odozvu tohto druhu, že práve on, takto zareaguje na jeho
nahotu, nikto sa naňho takto ešte nedíval, tá jeho posadnutosť, bola preňho
novou dimenziou.
A pokiaľ
Potter bude žiť dostatočne dlho na to, aby sa dala preskúmať, bude mu za to
vďačný.
Potterovo
rozrušenie, akoby sa stávalo jeho vlastným peklom. Bolo to jedno z tých
rozptýlení, ktoré by mohli rozbiť to všetko, čo sa v ňom nahromadilo za
posledné roky.
Hľadel naňho.
Bolo to neznesiteľné a fascinujúce zároveň, vidieť to, ako sa zmenil pod
vplyvom jeho provokácií.
„Chápete vôbec
Potter, čoho sa dopúšťate?“
Tá prísnosť. Zdrvujúca
ostrosť. Musel sa jej dopustiť. Práve teraz, keď bol tak blízko, keď by mohol
prekročiť tú hranicu. „Chcem, aby ste mi to povedali, Potter, rozumeli ste
mi...“
„Áno, pane...
viem presne, čo chcem...“ hlesol Potter až priveľmi spokojne. Nepochyboval.
Akoby až teraz konečne pochopil všetko, čo skutočne potreboval.
Mýlil sa.
Musel sa mýliť.
Potter predsa
nemohol niečo také potrebovať práve od neho. Tlačiť na tú hranicu, ktorú si
okolo seba tak starostlivo vytvoril.
Potreboval mu
dokázať, čo sa môže stať priveľmi ľahkovážnemu strážcovi.
Vstal, taký
aký bol. A prerušil všetko, čo mal v pláne urobiť, preto aby mu
ukázal kto sa veľmi ľahko môže stať väzňom.
Ich bozk.
Jeden
z tých, ktoré boli dôkazom, že ešte stále môže cítiť život.
Pohlcujúci.
Nemilosrdný
voči všetkému a všetkým. Aj voči tomu temnému pulzovaniu, ktoré bolo
nebezpečné privolávať.
Nemilosrdný.
Bolo
jednoduché trestať samého seba, kruté opäť cítiť, tú rozkoš, keď Potterove pery
prijímali jeho vplyv, keď sa učili ako porozumieť tým jeho.
Jeho oči
bezpečne zavreté. Jeho postoj absolútne uvoľnený.
Viedol ho, bez
jeho vplyvu, akoby priveľmi podliehal svojej nevinnosti, akoby sa bál úplne
otvoriť.
Viac vplyvu.
Viac tvrdosti,
ktorá ho mala odradiť, ktorá ho mala presvedčiť o tom, aby... V tomto
však zlyhal.
Potter
spoznával tú vášeň, podriaďoval sa jej vplyvu, učil sa to, čo nebolo možné
spoznať nijako inak.
Prerušil bozk,
takmer až bez dychu, jeho telo, akoby sa nedokázalo vyrovnať so všetkými tými
volaniami, ktoré boli tak dlho potláčané do úzadia. Kvôli sebe, kvôli nim...
Kvôli každému
ďalšiemu kroku.
Ticho.
Znepokojivé.
To desivé a takmer
až pokojné ticho medzi nimi.
Keď ho držal,
keď Potter prudko dýchal, opretý oňho, keď on sám cítil miesto chladu pulzujúce
teplo.