pár: Stiles/Derek
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg
varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť seba samého, nie celkom mpreg
počet kapitol: 5. (počet je pevne stanovený)
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Obsah: Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Poznámka: kvôli zlému počasiu ma napokon pochytila inšpirácia, takže tu vlka máme aj dnes...
„A ty si teraz, alfa...“
„Bez najmenších pochýb som.“
„Kde máš svorku?“
„Je to zložitejšie, ako sa zdá... Nechceš to počuť,
dnes určite nie...“ to už znelo dostatočne autoritatívne na to, aby ho táto
téma prestala zaujímať.
„No dobre.“
Neprekážalo mu to. Ani on sa nemienil chváliť
svojimi problémami s vraždou šamana.
Medzi nimi nebola ešte vytvorená taká dôvera, aby spolu preberali svoje previnenia. Trápila ho ešte jedna vec,
ktorú akosi nedokázal ignorovať.
„A čo urobíš so mnou...“
Ostane nažive, to už pochopil, ale nevedel si
predstaviť ako bude fungovať to ostatné. Urobili všetky tie veci, ale to
neznamenalo, že môže počítať s jeho podporou, mohol s vlkom bojovať,
už to dokázal.
„Čo také by som s tebou mal urobiť?“
„Ja neviem. Nechceš ma zabiť, to sme si vyjasnili,
ale nepredpokladám ani to, že budeš chcieť ostať a robiť mi spoločnosť...“
„Nemám kam ísť, Stiles. A aj keby som mal,
musel by som ťa vziať so sebou.“
„To ako vážne?“
Sadol si späť na deku.
„Dokončili sme proces
spárenia, nemôžem predstierať, že sa nič nestalo. Zrejme si tak celkom
neuvedomuješ, čo to znamená. Nemôžem ti to vyčítať, si ešte mladý, nemal som ťa
do toho zapliesť, no stalo sa to a už s tým nemôžeme nič urobiť. Bolo
by to len horšie, ak by som sa o to pokúsil, obom by nám to spôsobilo len
zbytočné problémy. Ostanem s tebou a dám na teba pozor. Tak ako
predtým, dobre?“
Prikývol. To neznelo až
tak zle. Dokonca aj vlčica súhlasila
s týmto riešením. Bolo to lepšie ako úplne odmietnutie, ktoré by ani
jedného z nich z tohto problému nevyslobodilo. Stiles ešte
o partneroch až natoľko nečítal, niežeby ho táto téma nezaujímala, ale
myslel si, že má dosť času a chcel skôr sústrediť pozornosť na ľudské dievčatá,
keďže tie z vlčej svorky ho nepovažovali za atraktívneho. Netušil, že
jedného dňa bude musieť čeliť práve takejto výzve. Každopádne bola tu ďalšia
vec, ktorá sa mu akosi vynorila, hneď ako Derek použil to slovo spárenie.
Niečo, nad čím predtým
neuvažoval, keďže nepredpokladal, že nejaký vlk... Každopádne bola to ďalšia
neprebádaná otázka, na ktorú nepoznali odpovede ani šamani zo svorky. Keďže
o tejto veci nikto v zásade nehovoril.
„Derek... tak uvažujem
nad tým, že... vieš... môže mať opačný menič deti, teda... v tom stave,
keď je prakticky dievča a ty... predpokladám, že sme.... a ochrana akosi
vtedy nie je možná...“ začal neisto, nechcel ho tým rozčúliť. Ochranné
prostriedky pre vlkolakov prakticky neexistovali, aj keď v ich svorke bolo
dovolené páriť sa od sedemnástich, skorší vek bol považovaný za predčasný,
preto dovtedy nepovažovali za vhodné, aby si vlkolaci takýmto spôsobom hľadali
partnera. Tento spôsob sa využíval, keď daná osoba tak trochu počítala
s tým, že to môže mať aj následky.
Alfa značne zbledol
a dlho mu trvalo, kým nabral odvahu a zareagoval na túto otázku:
„Neviem, o takých
prípadoch som nikdy nepočul. Opační meniči sú zriedkaví druh... Takmer nič
o nich nevieme... Ja sám som sa doteraz stretol len s tebou...“
„To je skvelé. Fakt
skvelé... ale teraz som chlapec, tak by to malo byť v poriadku... no
nepredpokladám, že...“ nervózne si potiahol okraj trička a okamžite to aj
oľutoval, keďže tričko okamžite nasiaklo krvou. Pálenie sa opäť rozšírilo po
celej ruke, nechápal, ako sa mu to mohlo podariť. Na chvíľu nakukol na svoje
zranenie, hlava sa mu takmer zakrútila, vyzeralo to hrozne, omnoho horšie, ako
keď sa díval naposledy. Nemohlo to byť predsa až také zlé... za taký krátky
čas...
„Naozaj nemyslím... a čo ak...“ už len
pomyslenie na niečo také v ňom vyvolávalo strach. Vlčica to nevedela,
prekvapivo na to nijakým spôsobom nezareagovala.
„Budeš v poriadku.
Len si prestaň poťahovať to tričko...“
Derek pristúpil
k nemu, a skontroloval to osobne.
„Musel som ťa uhryznúť
dvakrát...Stopy sú hlbšie, akoby mali byť... Tričko si radšej ešte vyzleč...
Pomôžem ti, aby sa to skôr zacelilo...“
Stiles pokrútil hlavou.
„Čo ak opäť dostaneš
chuť na...“
„Nie, teraz nie, vie,
že ti spôsobil zranenie. Chce len, aby som ti pomohol...“
„A ty to chceš, Derek?
Chceš mi pomôcť...“
„Áno, Stiles.“
Opatrne mu prevliekol
tričko cez hlavu, radšej sa už ani nedíval na to, pálenie to trochu zmiernilo.
Dotyk jeho rúk naňho
opäť zapôsobil, akoby mu po tele prešlo niečo neuveriteľne vzrušujúce. Okamžite
sa mu zrýchlil dych a neželal si nič, iné len, aby ho mohol urobiť to, čo
sa písalo na tom tričku, ale nemyslel si, že alfa by o niečo také stál.
Nechápal, kde sa to v ňom zobralo, obviňoval svoju drahú vlčiu spoločníčku
práve z takýchto nedobrovoľných pocitov.
Druhé uhryznutie
naznačovalo zvýšenú agresivitu, prečo to vlk urobil, to už bola iná otázka
a nebolo by vhodné ju položiť, keďže nikto presne nevedel, čo spôsobovalo
takéto správanie. Niektorí hovorili, že alfa samci sú viac náchylní na to, aby
pohrýzli svojho partnera dvakrát, je to údajne pre nich, akýsi prejav
majetníckosti a dominantnosti, ale nikto túto teóriu ešte úplne neobhájil.
Stretol sa aj s hororovými historkami o dohryzených ľuďoch... ktorých
správanie vlka nemohlo plne uspokojiť, ale to už boli skôr záležitosti minulosti.
Ľudia z ich okolia, či už poznali pravdu, alebo nie rozhodne nevstupovali
v noci do lesa, bolo to už akési nepísané pravidlo. Na území svorky boli
úplne premeny povolené len v noci, preto k takýmto stretnutiam už
vôbec nedochádzalo. Nateraz ho však netrápili štatistiky, ktoré ich svorka
takisto viedla.
„Ó môj bože...“ šokovane zalapal po dychu, keď
na svojej pokožke pocítil dotyk partnerových pier. Vnútorná vlčica k nemu
vysielala také intenzívne vlny šťastia, až sa obával, že sa po celý čas bude
uškŕňať ako nejaký blázon. Sledoval ako jazyk prechádza po jeho pokožke,
nevstupoval do bolestivých miest, držal sa len na okrajoch. Pre vlkov to bolo
príjemné, človek by s tým asi mal dosť vážny problém, no pre nich to bol
spôsob, akým urýchliť hojenie.
„Derek... sľúbi si,
že...“ opäť zrýchlene dýchal, telom mu prechádzalo takmer neznesiteľné teplo
a obával sa, že ak by sa teraz dotkol svojho partnera, už by rozhodne
neostalo len pri sľuboch, aj napriek tomu, o čom práve hovorili. No skôr
než ho stihli ovládnuť prirodzené inštinkty, alfa ukončil svoju starostlivosť
a odstúpil od neho. Ďalej až k stene, pri ktorej mal položené svoje
veci. Zaprel sa do nej a chvíľu tam len stál.
„Ja svoje slovo vždy
dodržím.“
Stiles pozrel na svoju
ranu, vyzerala už o niečo lepšie, začala sa uzatvárať. Bola to taká menšia
zvláštnosť, takéto uhryznutia sa vždy úplne zahojili, nezanechávali trvalé
stopy na koži, ale pokiaľ sa partner toho miesta dotkol bolo to vždy jedno
z tých najcitlivejších miest, aspoň toľko toho ešte o živote
spárených partnerov vedel.
„Ďakujem ti... Čo tvoja
stopa?“
„To je nič. Také od vĺčaťa...“
Mal by sa uraziť, ale
pomaly mu prestávalo vadiť, keď ho tak nazval on.
Mladý Hale odpútal
svoje telo od steny a zamieril k východu jaskyne.
„Kam ideš?“ v jeho
slovách opäť zaznieval strach vlčice.
„Neviem, ako ty, ale ja
som hladný... Predpokladám, že ty tiež?“
„Nesmierne, ale mám tu
len sušienky... Mal som z domu nejaké jedlo, ale to čo by sa mohlo pokaziť
som už dávno zjedol...“ po premene, ešte na začiatku bol dosť hladný, keďže
vlčica nevedela poriadne loviť, ešte sa to len učil a pri prvých pokusoch,
mu to rozhodne nešlo, tak vyjedol tie základné zásoby... Práve teraz po nich netúžil ani po surovej vlčej strave.
Nechcel pokúšať osud a premieňať sa tak skoro, potreboval byť chvíľu aj
človekom, inak by mohlo dôjsť k veľkej nerovnováhe a vlčica by zrejme
okamžite skočila po partnerovi bez ohľadu na následky, už mu dala najavo, čo by
asi tak najviac potrebovala.
„Mám asi aj zemiaky...“
zvyčajne si jedlo doma objednávali, keďže im chýbala ženská ruka, no kvôli
svojmu výletu musel podstúpiť kratšiu inštruktáž.
„Zemiaky budú stačiť,
ja sa postarám a nejaké mäso...“
„To znie skvele.“
Stiles sa začal
prehrabovať vo svojich veciach, našiel hrniec, zemiaky a dokonca aj niečo
na ochutenie, ako vlk mal síce jednoduché požiadavky, ale človek v ňom
túžil niekedy ochutnať aj niečo lepšie...
§§§
Tanier mal položený na
kolenách, ruky mal mastné, keďže príbory akosi nepatrili k základnej
výbave, mal len nôž, ale s tým by sa akurát tak porezal, už sa mu to párkrát
podarilo počas krájania zemiakov, ale rozhodne to stálo za to.
Derek opiekol mäso,
ktoré bolo naozaj výborné. Nestaral sa o to, z akého zvieraťa
pochádzalo, hlavne, že vlčica bola
úplne spokojná s tým, ako to chutilo. Základná kombinácia mäsa so zemiakmi
im napokon vyšla celkom dobre.
Ukázalo sa, že vstali
až takmer popoludní, kým dokončili jedlo bol už večer. Nemal veľkú skúsenosť so
zakladaním ohňa, a aj keď to všetko vyzeralo jednoducho, no ešte si na to
sám netrúfol. Derek s tým mal očividne viac skúseností, nerobilo mu to
žiadny problém. Pozoroval ho, ako to všetko robí... Otec mu to už ukazoval, ale
vtedy jeho myšlienky akosi odbiehali k tomu, čo s ním bude... nevedel
udržať pozornosť....
Obaja pracovali mlčky,
jeden druhého nevyrušovali, taká bola ich spoločná príprava jedla. Stiles nechcel, aby bol
niečím rozptýlený, a chcel mu dokázať, že aj on má určité schopnosti,
preto sústredil všetku svoju pozornosť na svoju časť práce. Vyplatilo sa to.
Bolo to naozaj výborné.
Sedeli pri ohni, mierne tým znepokojovali svorku žijúcu pod
nimi, no s tým sa nedalo nič robiť.
Keď dojedli a urobili
všetko, čo považovali za potrebné, chvíľu ešte sedeli pri ohni a zhovárali
sa o nezáväzných témach.
Nebojoval
s vlčicou, pokiaľ len chcela ísť bližšie k nemu. Niečo také by zrejme aj
tak nebolo dobré. Len by to celú situáciu zhoršilo. O tom, sa už stihli
presvedčiť aj počas prípravy jedla.
Keď sa vrátili do
jaskyne, bolo už naozaj dosť neskoro, pozrel na telefón, ale stále sa nič
nezmenilo, tak šiel spať. Dúfal len, že doma sa nič vážne nestalo, nechcel
otcovi volať, hneď by ho začal podozrievať. O Derekovi chcel zatiaľ mlčať,
prípadne aspoň kým nebude mať sedemnásť.
Ľahol si na svoju
stranu, no nemohol zaspať, až kým nepocítil, že aj Derek si ľahol k nemu.
Až potom mu vlčica dovolila všetko vypnúť.
Nasledujúce ráno ho
prebudilo ako inak vyzváňanie toho telefónu. Bol obrátený na bok, Derek bol
k nemu zozadu pritisnutý, ale okamžite od neho odskočil, keď si uvedomil,
že do tejto polohy zrejme postrčil vlk. Derekovi večer povedal o tom
telefóne aj o tom nepríjemnom zvonení, ktoré iste príde na druhý deň.
„Dobré ráno, otec...“
zamumlal rozospatým hlasom.
„Stiles, to som opäť
ja...“
„Ehm, Lydia?“
„Nemám čas na dlhé
rozhovory, povedz mi kde presne si...“
„Eh?“
„Miesto, adresu,
súradnice...“
„Prečo sa nespýtaš,
otca...“
„Už nie sme doma...
Povedz mi, kde si!“ trvala na svojom.
„A prečo nie ste doma?“
začudoval sa.
„To je na dlhé
rozprávanie, povedz kde si, prídeme za tebou a všetko ti...“
„Tak by to nešlo,
Lydia. Nikto zo svorky sem nesmie...“
„To je už teraz jedno.“
„Lydia, ak mi nepovieš,
čo sa deje, nikam sa nedostaneme...“
„Svorka už neexistuje.“
„Čo si to povedala?“
„To čo si počul. Svorka
neexistuje a my nemáme kam ísť.“
„Tak počkať, ako si to
myslela, že svorka neexistuje...“
„Nemáme čas, musíš nám
povedať, kde si...“ opakovala to, akoby tomu predtým neporozumel.
„Nemám čas na hry, ak
mi to nevysvetlíš, nemôžem ti pomôcť.“
Chvíľu bolo ticho,
v pozadí zazneli akési hlasy.
„Kde je môj otec.
Lydia, čo je s otcom?“
„Neviem. Ľudských
obyvateľov sa ani nedotkli, myslím, že je v poriadku, ale... ostatní sú
preč... Potrebujeme tvoju pomoc... Nemáme kam ísť... Nemôžem tu ostať... on nás
zabije...“
V pozadí opäť
zaznievali nejaké ďalšie hlasy. Nemal z toho dobrý pocit. Lydia by mu už
dávno povedala, že je to len žart... toto znelo omnoho vážnejšie.
„Dobre, dobre, dobre...
tak príďte...“
Videl ako mu Derek
naznačuje, aby sa ich zbavil, ale nemohol to urobiť. Pochopil, že to nie je
žiaden žart. Niečo sa muselo stať.
„Nemám súradnice ani
nič podobné, skrátka príďte do najbližšieho Middle,
medzi našou svorkou a susednou, počkajte na mňa pri hraničnom strome...“
