varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí
pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť
seba samého, nie celkom mpreg.
Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Mal to byť len žart, ale Derekov výraz tváre prezrádzal
výrazne znepokojenie.
„Ako si to myslel?“
opýtal sa prísne.
„Ja... Derek, to bol
len...vtip... ja len...“ vyjachtal zmätene. Nemyslel to vážne. Nechcel ho
nahnevať.
Ani spochybniť jeho lovecké schopnosti, to by si nedovolil,
keďže vedel ako na to vlci reagujú. Jednoducho to z neho vypadlo, zrejme
aj kvôli nervozite a neistote, ktorá ho trápila. Stále nevedel aké to
všetko bude, zvykol si na tú myšlienku, ale to ho nezbavovalo obáv z toho,
čo sa stane s jeho telom. Derekovi
dôveroval, už vedel, že ho nenechá samého a spoločne snáď dokážu všetko
zvládnuť, ale netušil, či môže natoľko veriť aj sebe. Stále bol len
šestnásťročným chlapcom a vlčica v ňom (aj keď bola nepochybne
zrelšia než on, a mohol by ju pokojne situovať do roly staršej sestry, aspoň
tak si to vždy predstavoval) mu zverila len tak málo úloh, mal dobre jesť,
priveľmi sa nenahnevať a prijímať čo najviac lásky od svojho partnera. Okrem
toho nezabúdať na to, že aj on potrebuje dostávať späť isté povzbudenia,
aby im jeho vlk ostal verný. To ostatné mala zabezpečiť sama, ale nič viac mu
k tomu nepovedala, len že ide o prirodzený inštinkt, nad ktorým vlk
skrátka neuvažuje. A ani chlapci by sa tým nemali priveľmi trápiť. Cúvol
pred ním, vlčica v jeho vnútri sa stavala do podriadeného postoja
a tentoraz jej vtom nebránil. Bol zvedavý na reakciu svojho partnera, na
to k čomu sa prikloní, nechá vlka prijať gesto podriadenosti, alebo sa to
rozhodne riešiť ako človek.
„Stiles, ty sa ma
bojíš...“
„Áno, keď vyzeráš
takto, rozhodne, áno...“
Opäť
ako ten veľký zlý alfa.
Veľmi
veľký a veľmi zlý.
Čo
na to povieš teraz?
Zdôraznil svojej
vnútornej vlčici.
Pozri
sa naňho poriadne, nechce ti ublížiť.
Jemne ho napomenula
vlčica a on pochopil, že je rozdiel medzi tým ako sa tvári mimoriadne nahnevaný alfa a len mierne znepokojený alfa. Toto rozhodne
nebol pravý útočný postoj, hnev nasmerovaný skôr na svoju vlastnú nespokojnosť.
Mal by to vedieť, mal by to spoznať, už ho predsa pozoroval nejaký čas
a poznali sa aj predtým.
„Ako vyzerám?“ znelo to
takmer ako výzva.
„Dnes mimoriadne dobre,
to musím uznať... len sa toľko nemrač...“ zahováral nešikovne.
„Nebola to dobrá
korisť, nie pre moju rodinu. Chcel
som pre vás niečo lepšie, ale vrátil som sa, lebo vlk si chcel byť istý, že vám
nič nehrozí... A ja tiež...“ dodal neochotne a prestal sa mračiť. Tie
citové záležitosti, to rozhodne nebolo niečo, čo by až natoľko rešpektoval,
čiastočne sa ešte tomu stále bránil. Po
prvý raz použil toto spojenie
v súvislosti s nimi. Len veľmi opatrne, akoby mal z tých
slov obavy. Počúvalo sa to dobre, bolo príjemné vedieť, že ich berie ako svoju rodinu.
„Som rád, že sa
o nás staráš. Aj my chceme, aby si ochutnal niečo skvelé...“
„Tak to asi nemám na
výber, však?“
„Rozhodne nemáš.“
Bol rád, že úspešne
zahnali typické vlčie reakcie a nedovolili svojim zvyčajne spokojným
poloviciam, aby hrali opäť tú hru týkajúcu sa podriadenosti
a nadriadenosti, ale veľmi skoro mu došlo, že svojím spôsobom ustupoval
z nebezpečnej pôdy po mimoriadne bezpečnej submisívnej trase. No bolo
ťažké tomu odolať a nebyť poslušným
chlapcom, keď si to od neho vlčica tvrdohlavo vyžadovala a Derekov vlk
takisto.
§§§
Stiles mierne odhrnul
prikrývku, už nejaký čas obdivoval tetovanie svojho partnera. Určite kvôli nemu
musel podstúpiť veľkú bolesť, no nepochybne by sa veľmi rád presunul aj do inej
polohy. Prebudil sa uprostred noci, lebo ho potreboval, lebo celé jeho telo
potrebovalo práve to, čo vlčica skromne nazývala prejavom lásky, ale nechcel ho
budiť, tak sa len nespokojne vrtel, márne sa snažil nájsť si lepšiu polohu,
pričom upútal okamžitú pozornosť partnerovho vlka. Za iných okolností by zrejme
vstal a šiel sa prejsť, ale vonku bola ešte tma a potom zážitku
s vlkmi radšej neriskoval. Bezpečie vĺčat bolo preňho dôležitejšie.
Derek sa obrátil
k nemu.
„Nemôžeš spať?“
„Nie, vôbec...“
Pocítil ako mu partner
siahol rukou medzi nohy. Bol opäť tvrdý, a to večer zakončili veľmi
príjemne.
Drsné pohladenie mu
takmer vohnalo do líc krv, bol rád, že ho teraz poriadne nevidí, no videl ho
dostatočne na to, aby to uňho vyvolalo mierny náznak pobavenia. Napriek tomu,
že spolu spávali, Stiles ešte stále pôsobil tak nevinne a bezmocne...
„Rád ti s tým
pomôžem... Kvôli tomu ma môžeš kedykoľvek zobudiť...“
Posadil sa a vzal
so sebou svojho nedočkavého partnera. Stilesovo telo čoskoro pevne oboplo
partnerov penis, nová poloha, zvolená tak, aby netlačila na jeho brucho
v ňom prebúdzala divoké inštinkty.
