Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s
divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať
sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z
nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že
pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho
duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Poznámka: Obávam sa, že poviedka zas ťahá na predĺženie :) Takže namiesto toho aby som zmenila počet kapitol, zmením počet častí...
Na druhý deň pred
hranicou čakalo terénne auto. Stiles odprevádzal svojich spolužiakov zo starej
svorky. Lydia šla s ním, pod nohami cítili vlnenie prichádzajúce zo
šamanského kúzla. Nebolo to nič príjemné, preto radšej obozretne zostával ďalej
od hranice, rozhodne to bolo príliš silné, na to aby to vlčici privodilo
nepríjemné komplikácie. Cesta von z územia nebola zablokovaná, ale aj tak
to spôsobovalo nepríjemné pocity. Šamani urobili v ich prípade výnimku
z kúzla, mohli prechádzať tam a späť, aj keď to prinášalo so sebou
pár negatívnych pocitov.
Stiles po jeho
ponúknutí pomoci, uvažoval nad tým prečo povedal, že nikoho nemá. Očividne mal
ešte mladšiu sestru, Coru. No vzťah s ňou
zrejme nebol až taký blízky ako v detstve.
Derek bol už za
hranicou a zhováral sa
s mladou ženou, z ich perspektívy to vyzeralo skôr ako hádka. Nepokoj ich vlkov staval jeho
vlčicu do obrannej pozície, nepáčilo sa jej, že nejaká cudzia vlčica kričí na partnera, aj keď šlo o člena jeho rodiny. Nechcel vyzvedať,
ale nedalo sa prehliadnuť to, čo mu povedala...
Očakávala
som od teba viac. Peter je preč a čo teraz? Nemáš svorku, si vyhnanec,
nemáš nič, on aspoň vedel, čo chce.
To bol druhý dôvod
kvôli ktorému nemienil prekročiť hranicu. Nemal by sa do toho miešať, bola to
ich rodinná záležitosť, ale vlčica to tak nebrala, tak radšej držal svoju
roztomilú osobnosť trochu v úzadí. Cora nevyzerala nebezpečne, ale
rozhodne to nebolo žiadne sladké dievčatko, nemohol by sa s ňou rovnať
a jeho vlčicu to riadne štvalo. Zachytil niečo, čo mu preblesklo myšlienka
a znelo to ako:
My
budeme jeho svorka.
Nerozumel tomu.
Nevedel, ako presne to myslela, jeho takzvaní kamaráti prišli len preto, lebo
nevedeli, kam inam by mali ísť. Okrem toho mali svojho alfu, i keď zatiaľ
bol pomerne nepoužiteľný, keďže na ňom bolo vidieť, že ho ani tak nezaujíma ich
situácia, ale skôr pohľadom neustále prechádzal po istej osobe, ktorá sa od
neho držala čo najďalej. No nemal príležitosť rozobrať tieto úvahy, keďže Lydia
ho nešetrne štuchla do ramena, zrejme jej došlo, že ju vôbec nepočúva.
„Stiles, je to
s tebou hrozné, odkedy si...“
Jej slová rozhodne
rozveselili väčšinu z tej malej skupinky. Až na Dannyho, táto téma
očividne preňho nebola až taká humorná, keďže sám takmer zažil niečo podobné.
„Stiles, hovorím ti, že mi zavolaj,
kedykoľvek, a keď sa bude niečo diať, dám ti vedieť... Si si istý, že
Derekovi môžeme veriť?“ neúprosne pokračovala Lydia.
„Áno, som...“
nenachádzal žiadny dôvod prečo by to tak nemalo byť, ale to, že niekoho zabil
si radšej nechal pre seba, nepoznal podrobnosti a nechcel, aby Lydia mala
pochybnosti. Už aj tak bolo ťažké ich presvedčiť, aby sa spoliehali na cudziu vlčicu. Niečo také nebolo vo
svorkách zvykom, ale určite by ani nechceli trčať v hlavnej centrále šamanov. Stiles tam raz bol s otcom
kvôli nejakej záležitosti a pre vlčicu to rozhodne nebolo príjemné, príliš
veľa šamanov pokope predstavovalo
veľmi silnú hrozbu, a to vlnenie všade na okolo ho/ju dráždilo takmer do
nepríčetnosti.
Ostatní prekročili
hranicu, Lydia ešte chvíľu zotrvala pri ňom.
„Dávajte si na seba
pozor...“
„Budeme.“
Až keď sa s ním
poriadne rozlúčila, prešla za ostatnými.
Chvíľu ešte preberali
nejaké detaily, ale napokon všetci nastúpili do auta.
Derek prešiel späť k
nemu. Spoločne sledovali ako auto naštartovalo a napokon sa im stratilo
z dohľadu.
„Nechceš sa prebehnúť?“
To vlkom zvyčajne
zlepšovalo náladu. Derek pôsobil až príliš vážne. Sestrine slová zrejme
zasiahli svoj cieľ.
„Možno neskôr...“
„Aha.“
„Chcem byť chvíľu sám.
Neopúšťaj územie a keby sa čokoľvek dialo. Daj mi vedieť...“
„Okej...“
Ich cesty sa rozdelili
približne uprostred územia. Stiles prešiel do čiastočnej podoby. Poloľudská existencia bola nateraz pomerne
príjemnou zmenou, chcel si niečo uloviť, nasýtiť vlčicu a dopriať jej to,
čo potrebovala.
Telo mal akési ťažké,
nebežal tak rýchlo akoby mal, a vlčica kládla dôraz na to, aby do ničoho
ani náhodou nevrazil.
Prechod do úplnej
podoby bol tentoraz úplne plynulý, bolesť bola len symbolickou daňou za oslobodenie
vlka.
Polovicu dňa strávili
so svorkou, lovili s nimi, hrali sa s mladšími členmi a pokúšali
sa porozumieť zložitosti jednoduchej komunikácie vlkov. Túžili po partnerovi,
ale vedeli, že potrebuje svoj priestor. Nepribližovali sa k alfa samcovi,
nerobili nič, čo by mohlo vzbudiť prílišnú pozornosť a keď prišiel čas
vrátiť sa späť do jaskyne, boli spokojní, sýti a nič na svete ich viac
netrápilo...
Počas tej druhej časti
dňa bol opäť povinne človekom, upratoval veci v jaskyni, študoval nejaké
poznámky a urobil si pár záznamov do svojho zošita.
Nedalo mu to, keďže
nemal veľmi čo iné na práci, opýtal sa vlčice na veci týkajúce sa ich spárenia.
Bol
v nás dlho.
To
áno, ale ja som chlapec.
A ja
som vlčica.
Stiles tomu aj tak
nevenoval pozornosť. Musela sa mýliť. Niečo také jednoducho nebolo možné.
Derekov príchod ho
prinútil zanechať všetky rozrobené veci...
Z nejakého dôvodu
mal opäť potrebu ho objať a nie preto, lebo nosil momentálne také tričko,
chcel ho objať.
A urobil to.
Derek ho od seba
tentoraz neodtlačil, nehýbal sa, dovolil mu, aby mal ruky okolo jeho krku
a aj on napokon váhavo presunul tie svoje na mladíkov chrbát.
„Čomu vďačím za také
privítanie?“
Oddelil ho od seba
o niečo šetrnejšie ako zvyčajne.
„Chýbal si mi. Bol si
dlho preč...“
Po premene späť na
človeka o tom uvažoval, hľadal odpovede na to, či Dereka potrebuje aj ako
človek.
Stiles-človek to tiež
chcel. Chcel to možno intenzívnejšie ako vlčica. Ich túžby sa preplietali
v zložitej zmesi pocitov, ale aj Stiles bez ohľadu na túžby svojho druhého
ja, chcel byť Derekom. Chcel si naňho zvyknúť aj ako na človeka...
ako na svojho skutočného partnera.
„Môžeme spolu pre
začiatok chodiť... To by nebolo
najhoršie... Uvidíme, či ľudia v nás dokážu to čo vlci...“
„Tak dobre, skúsme to.“
Bonus
Obrázok Derekovej sestry
 |
| CORA HALOVÁ |
