varovanie: AU, vlkolak_Stiles, alfa Derek :D, smrť, vlčatá, vlčí
pohľad na svet, úplne sa odkláňa od deja seriálu, šikanovanie, nenávisť
seba samého, nie celkom mpreg.
Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Stiles (narodil sa ako vlkolak) už nejaký čas žije s divými (skutočnými) vlkmi, v ich svorke sa má dobre, nemá záujem vracať sa do ľudskej spoločnosti. Rozhodol sa tak z viacerých dôvodov. Jedným z nich je aj neprijatie a posmech so strany vlkolakov, kvôli tomu, že pokiaľ si zvolí úplnú zvieraciu podobu, tak sa stáva vlčicou, keďže jeho duchovnou druhou súčasťou, nie je vlk, ale vlčica.
Alfa svorka opäť po
kope. Spoločným menovateľom toho všetkého bol jednoznačne obrovský problém.
Na chvíľu si prial byť
opäť len bezstarostným mláďaťom. Rovnakým ako to, ktoré tak bezstarostne spalo
v jeho náručí.
„Aký je plán?“
„Zatiaľ žiadny, ak
niečo navrhneš, všetci budú nadšení...“
„Skvelé.“
Stiles mal už
pripravených pár alternatív, ale ani s jednou zatiaľ nebol úplne spokojný.
Jeho pozornosť od týchto vecí odpútal bolestný nárek jedného z mláďat.
Ozval sa ťažko definovateľný zvuk a Derek mal zrazu v náručí ľudské dieťa. Presnejšie povedané jedno
mimoriadne mrzuté dievčatko.
„Podobáte sa...“ ocenil
to Stiles.
Jej oči sa na chvíľu
zmenili na červené, ale hneď sa veľmi rýchlo vrátili k farbe, ktorá bola
podobná ako farba očí jej otca.
Ešte chvíľu čakali,
akoby dúfali, že sa premenia aj tí dvaja, ale nateraz sa na túto bolestivú
cestu za sestrou nevybrali.
„Oblečiem ju, hneď som
späť...“
Stiles podal Derekovi
svoje spiace mláďa a prevzal si
od neho svoju dcéru. Ešte trochu plakala, keď si ju bral, ale keď s ňou
zamieril do tzv. detskej izby, už na tom bola omnoho lepšie, ale stále sa
tvárila tak vážne a tak trochu útočne, asi ako pravá alfa slečna.
Chvíľu zvádzal krutý
boj s detským oblečením, ale napokon sa mu to podarilo a mohol sa
vrátiť späť k svojej rodine.
Cestou späť stretol Coru a Allison, obe zvyčajne také
chladné a mierne nervózne sa teraz rozplývali nad tým, aká jeho dcérka nádherná.
„Už máte nejaké meno?“
„Zatiaľ ešte nie,
zrejme sa o tom budeme chvíľu dohadovať...“
Pokúšal sa prekonať
ochraniteľský pud a nezavrčať na ne, aby v žiadnom prípade nesiahali
na jeho mláďa.
„A môžem si ju podržať?“
nedala sa odradiť Cora.
„Neskôr...“ vyhlásil
mrazivo.
„Tak dobre. Nebudeme
vás teraz rušiť, ty a môj brat sa zrejme ešte musíte dohodnúť na mene, ale
sme kedykoľvek prístupné ako slečny na stráženie...“ prisľúbila mu. To ho
trochu upokojilo.
Takáto pomoc bola vždy
vítaná. Mali pravdu aj čo sa týkalo výberu mien. Čoskoro môžu niekoho zavolať,
aby urobil zápis pre ich dcéru, aby získala papiere a začala úradne
existovať. Preto potrebovali čo najskôr vyriešiť túto otázku. No aj tak ho obe
poriadne znervózňovali.
Netušil, že sú to posledné normálne okamihy, ktorých sa ešte
niekedy dočká.
O pár
hodín neskôr...
Stará lesná cesta sa
sfarbila krvou.
„Musíme ísť!“ počul,
ako naňho Lydia, kričala, ale nemohol sa ani len pohnúť.
Počas Derekovej neprítomnosti Kali vtrhla do
domu a vzala dve z jeho mláďat.
Podarilo sa jej ho vyradiť z hry a odniesť ich.
Nemali na výber, museli
sa s nimi stretnúť, ak nechcel, aby sa deťom stalo niečo nepochybne veľmi
zlé. Teraz už boli deti v bezpečí,
ale Derek sa rozhodne dobre nemal.
„Nenechám ho tu...“
„Stiles, musíme ísť!
Deucalion vie, že si tu... Chce hlavu nového alfu, nič mu vtom nezabráni... Ty
ešte môžeš odísť, nepotrebuje ťa, ale musíme to urobiť rýchlo inak sa nahnevá...“
ťahala ho zo sebou, ale on odmietal.
Bolesť drala jeho vnútornú vlčicu na kusy. Nedovolí to. Nikdy niečo také
nepripustí.
Nemohol odtrhnúť zrak
od palice, zabodnutej do Derekovho tela.
Krvácal a bol v pozícii, ktorá mu ani nedovolila sa vyliečiť.
„Urob to, čo vtedy...
pomôž mi...“ pred niekoľkými dňami sa mu priznala s tým, ako to bolo
s vraždou šamana. Viedla ho vtedy ona, to už vedel, a chvíľu sa na ňu
za to veľmi hneval, ale práve teraz niečo také potreboval.
„Nemôžem...“ sklopila
zrak a hľadela naňho akoby ho videla po prvý raz.
Schmatol ju za ramená
a zatriasol ňou.
„Si na našej strane
alebo na tej jeho!“
„Nebude to fungovať.
Nemôžem zabiť Deucaliona. On je môj...“
rukou si nervózne prešla po pleci. Posledné slová takmer nehlučne
zašepkala.
„A čo Kali?“
„Tej rada pokazím
účes.“
„To nestačí... Tak
dobre... Nemusíme ho zabíjať. Len mi pomôž dostať Dereka do bezpečia...“
Lydia prikývla.
Privrela oči a prepojila ich mysle. Dopadol na zem v podobe vlčice
a bežal, k svojmu cieľu tak rýchlo, ako to len bolo možné. Spojila
s ním svojho ducha a on sa
zrazu ocitol medzi Deucalionom, Derekom a Kali.
Slepý alfa bol odhodený
silou, ktorá by normálnemu človeku zlámala všetky kosti v tele. Stiles
cítil ako sila v ňom prostredníctvom Lydie, vzrástla, zaútočil na Kali...
Duch vlka ju úplne ochromil, nedokázala sa ani pohnúť, kým jej spôsoboval
zranenia. Musel ju oslabiť, aby mali časť ujsť.
Deucalion však dopadol
na zem takmer nepoškodený, Lydia pokračovala, cítil, že prostredníctvom neho
niečo robí, niečo čo jej samej ubližovalo.
„Dobrý pokus, deti, ale toto ma neudrží...“
